Halloween, Aliss a Bradavický zpravodaj

Keď som v nedeľu ráno zišiel do Veľkej siene na raňajky, čakal ma každoročný mierny šok. Vstupná hala bola plná krvi, akýchsi lietajúcich príšer a kostier. Po chvíľke mi došlo, že je Halloween a niet sa čomu čudovať. Chvíľku som sa bavil na vystrašených tvárach pár prvákov, ktorí tiež skúmali halu a šiel na raňajky. Samozrejme, neboli to klasické raňajky, boli tam rôzne krvavé pudingy, čosi v čomsi čo som ani nedokázal pomenovať, koláče s očami... Klasika. Po raňajkách som zbehol do klubu, kde boli na zemi úhľadné kôpky prvého čísla časopisu. Plný očakávaní som si jedno číslo vzal a prelistoval ho, musím uznať že pán Pince odviedol skvelú prácu. Aj Nell sa usmievala a nedočkavo sme očakávali príchod Rosie, ktorá dostala špeciálnu úlohu. Odniesť časopisy všetkým profesorom, ktorí nám pomáhali. Vzala to športovo a s miernou nervozitou sme všetci traja vzali čísla a šli pred Veľkú sieň.

Po pár minútach sa školou rozľahol hlas profesorky Orwell, vraj nejaký Black a Coliar predávajú akýsi časopis... O pár sekúnd na to už predo mnou stál rad ľudí a ja som s vďačným úsmevom začal predávať. Cena je tam veľmi symbolická, 10 svrčkov, ale našli sa aj ľudia, ktorí prihodili čosi viac, na rozvoj. Nell šla zatiaľ predávať do siene. Asi po polhodine, keď mi už neostali žiadne čísla, som sa rozhodol ísť tak ako v sobotu na crafting a pomôcť s ohradzovaním lesa. Šlo to dobre, dostali sme sa až za Hagridovu chalupu a potom to zabalili, pretože začínala hostina v sieni. Profesorka Orwell nám povedala čosi málo o výsledkoch sobotňajšej výpravy do lesa, vraj nehrozí bezprostredné nebezpečenstvo a niet sa čoho báť, síce profesori asi niečo málo objavili, ale očividne nič závažné.. (čo teda znamená to každodenné jačanie?). Po nej profesor Carey poďakoval všetkým za pomoc a povedal, že v pondelok by sme mali byť s ohradzovaním hotoví. Po hostine sme s Nell vzali do klubu toľko jedla, koľko sa len dalo (ukázalo sa, že to nebol až taký chytrý nápad, nemá ho kto dojesť) a šli si pripiť (len ležákom samozrejme) na úspešné prvé vydanie časopisu. Neskôr sa vrátila aj Rosie, vysmiata ako slniečko. Vravela niečo o Dannym, očividne sa konečne dali dohromady, čo je dobrá správa, aspoň sa nemusí ďalej trápiť.

V pondelok na bylinkách sa stalo niečo, čo mi na chvíľu vyrazilo dych, spolu s Ay vošla do skleníka aj Aliss. Bledá, vychudnutá, bez akejkoľvek známky toho, že ma pozná sa postavila k stolu a sledovala výklad. Alebo skôr, snažila sa udržať na nohách a sledovať výklad. Nemohol som sa na to pozerať (prof. Senter očividne tiež nie) a po pár minútach som ju vzal na ošetrovňu. Jasné, že po ceste vravela že jej nič nie je a obral som ju o hodinu. Tvrdohlavá až do konca. Sayaka si ju kritickým okom prezrela a skonštatovala, že ak sa cíti tak dobre ako vyzerá, čuduje sa, že ešte neumrela. So zmiešanými pocitmi som sa odobral späť do skleníkov, nanešťastie bol už koniec hodiny. Po obede som sa zastavil na kus reči s prof. Careym, je príjemné na chvíľku zabudnúť na starosti a vypočuť si názory niekoho iného. Večer sme dokončili ploty, les je teraz neprístupný, pokiaľ sa niekto nerozhodne preskočiť ich a nevydať sa tak napospas hladným vlkom a medveďom. Každý večer od neho počuť rovnaké zjačanie, stále nik netuší, o čo tu ide...

V utorok večer, dosť neskoro potrebovala Nell kamsi ísť, no keď sa vrátila, hneď som vedel, že sa niečo stalo. Chytila ju Orwell a pravdepodobne dosť surovo zbuzerovala za niečo, čo pred troma rokmi nenahlásila (čo to bolo som sa dozvedel včera, no nemá zmysel znova to otvárať, ani vo forme denníkového zápisku). Bolo mi jej ľúto, po chvíli sa trocha upokojila a obaja sme zamyslene hľadeli do ohňa, myšlienkami kdesi inde. Zo zamyslenia ma vytrhla akási známa sova, nemohol som si ale spomenúť, kde som ju videl. Prekvapene som si prevzal obálku a otvoril list. Bol od Aliss, pár viet o tom ako je na ošetrovni a bola by rada za nejakú spoločnosť. Povedal som to Nell, ktorá mi zapriala na chodbách veľa šťastia a po chvíľke váhania som šiel von. Ak si mám vybrať potenciálny trest alebo priateľov, nemusím dlho uvažovať, čo to bude. O chvíľu som už klopal na ošetrovňu, ktorej dvere sa otvorili a mne sa naskytol pohľad na mierne rozospatú Sayaku. Pichlo ma pri srdci, keď som si uvedomil, že som ju asi zobudil, no na zmätkovanie nebola vhodná chvíľa.

Po krátkej výmene názorov o návštevných hodinách a celej situácii sa mi ju podarilo prehovoriť. Šla sa pozrieť či Aliss nespí a o malý okamih som už bol v miestnosti pre pacientov. Tu som si vypočul skoro až neuveriteľný príbeh o tom, ako sa Aliss dozvedela, že ju Ash údajne s niekým podviedol, ako posledné dni nevychádzala z izby a ťažko znášala celú situáciu a podobné veci. Nechcelo sa mi tomu veriť, Ash ktorého poznám by nikdy v živote nič podobné nespravil, vyzerali spolu predsa šťastní... Poradil som jej, nech si s ním čo najskôr o všetkom poriadne pohovorí, ešte nikdy v živote sa nič nevyriešilo ignoráciou a zlou náladou. Z pôvodných 5 minút, ktoré som mal povolené od Sayaky sa nakoniec stalo asi 20, nechcel som jej brnkať na nervy (mohla ma pokojne vyraziť aj s dverami a nespravila to, na Vianoce jej za to niečo musím kúpiť!) a keď zaklopala na dvere, rozlúčil som sa s Aliss a šiel späť do klubu. Tam som to vyrozprával Nell, myslím že mala právo počuť to. Chvíľku sme nad tým celým uvažovali a nakoniec šli spať. Musím povedať Ashovi, nech čo najskôr zájde za Aliss, stále som pevne presvedčený, že niečo také nespravil, celé to musí byť len nejaké nedorozumenie...

(pár slov profesora Careyho)