Za tie roky strávené na hrade som počul už desiatky príbehov o lese. Niektoré sú desivé, pri niektorých zostáva rozum stáť a niektoré sú naopak úplne nezmyselné. Avšak žiadny z nich sa nevyrovná momentálnej situácii v lese a jeho okolí. Už minulý rok začínalo ísť do tuhého, zranenia a smrť jedného študenta tieto slová len podčiarkujú. Myslím, že všetci v kútiku duše dúfali, že cez leto sa situácia upokojí a zázračne sama od seba vyrieši (resp. profesori ju vyriešia). Ako už ale býva zvykom, nestalo sa tak a znova tu máme napadnutia, nehody, zranenia... Ale pekne od začiatku.
V nedeľu ráno som sa prebudil v klube pri krbe (ako inak), dal sa trocha dokopy a šiel s Rosie na raňajky, zhodou okolností spala takisto v klube. Po pár minútach vysedávania v sieni som si všimol profesora Careyho ako vstal od stola a chystá sa odísť. Spomenul som si na úlohu z OPČM, ktorú som stále nemal hotovú a ani neviem ako, zastavil som ho na polceste zo siene a požiadal ho o pomoc. Uľavilo sa mi keď súhlasil a tak som za ním po raňajkách šiel do kabinetu. Sotva som mu stihol povedať čo potrebujem, keď vtom niekto zaklopal na dvere. Nejaká mladá slečna nebola zaradená a tak som vstal a odišiel s tým, že sa zastavím neskôr, zaradzovanie je pochopiteľne omnoho dôležitejšie ako moja úloha. Pri blúdení po hrade som opäť stretol Rosie, ukázal jej pár miestností a nejako sme sa zarozprávali v jednej starej učebni. Až tesne pred večierkou som si spomenul, že už hodnú chvíľu meškám a tak som sa rozlúčil s Rosie a upaľoval opäť k profesorovmu kabinetu.
Bol som si skoro istý, že ma vyhodí, bola už skoro večierka, na moje veľké prekvapenie (jedno z mnohých ten večer) sa však len pousmial a pozval ma ďalej. Spoločnými silami sme dali nejako dokopy tú úlohu a trocha odbočili od pôvodnej témy. Moja chorobná zvedavosť sa ani tentokrát nezaprela a odbočili sme od témy úplne. Veľmi neuvážene som sa ho začal pýtať na veci, u ktorých by len úplný imbecil nepochopil skutočný význam. Profesor ma najskôr len mlčky pozoroval, neskôr sa začal mračiť a nakoniec mi položil otázku, ktorú som čakal od začiatku: "Prečo sa o to tak zaujímate?". V tej chvíli by som sa najradšej videl kdesi pod zemou, ale kedže som si za to mohol sám, nemal som už čo stratiť. Povedal som mu čo ma už hodnú chvíľu trápi a znepokojuje a viac menej som rátal s tým, že ma nahnevane pošle preč. Profesor na mňa však len pozrel a položil druhú otázku, ktorú som tentokrát nečakal vôbec: "Dáte si niečo na pitie?". Na chvíľku som celkom stratil reč a potom som zamumlal čosi o čaji.
Profesor len prikývol, chvíľku sa hrabal v kufri a potom mi podal šálku čaju. Keď sa opäť posadil, začal mi rozprávať jeho pohľad na vec, kým ja som len pomaly upíjal z čaju a pozorne počúval. Jeho slová dávali zmysel a po chvíľke mierne napätá atmosféra opadla a bolo to, akoby som sa rozprával so starým priateľom. Z nostalgie som spomenul Jamesa Coldwella, o ktorom mal profesor očividne vysokú mienku (nakoniec, asi ako každý, kto ho trocha lepšie poznal). Celkom som tam stratil pojem o čase a keď okolo polnoci profesor povedal, že má ešte nejakú prácu, okamžite som vstal a šiel. Určite má toho veľa aj bez mojich zvedavých otázok. Cestou do klubu (bol najbližšie) som za sebou začul nejaký pohyb. Otočil som sa a uvidel vysokú postavu, zahalenú v čiernom s prútikom v ruke. Asi prvýkrát v živote som nedostal chuť hrať sa na hrdinu a po chvíľke mi došlo, že to bol dobrý krok. O pár sekúnd na mňa totiž malú chvíľu mierila prútikom, potom švihla a vyparila sa. K čertu aj so zastieracím kúzlom! Po chvíli som sa spamätal a upaľoval do klubu, kde už klasicky sedela Rosie. Chvíľku sme sa bavili a potom som šiel spať, bol to dlhý deň.
No aby som sa dostal trocha aj k tomu lesu. Asi v pondelok večer sa rozhlasom začali ozývať hlasy profesorov, ktorí zvolávali študentov do fakúlt. Spomenul sa tam aj les, hlavne profesorka Orwell znela mimoriadne nahnevane (a to je vždy neklamný znak toho, že sa deje niečo, čo sa celkom určite diať nemá). Vysvetlenie sme dostali na druhý deň, kedy po večeri prehovorila veľmi vážnym hlasom ku škole. Opäť vraj boli nejaké útoky, škola sa preto začne počas víkendu ohradzovať akýmsi plotom a skupinka profesorov sa vydá preskúmať les. Vyzerá to tak, že tentokrát ide naozaj do tuhého. Atmosféra v škole je napätá, profesori sa tvária ešte vážnejšie než obvykle a od lesa sa každú chvíľu ozývajú hrôzostrašné zvuky, pri ktorých si radšej nepredstavujem, čo by mohli znamenať. Zranená bola aj Ay, očividne má niečo s rukou a okrem toho kríva. To všetko kvôli tomu, že chcela zachrániť nejakých prvákov, ktorí sa tam údajne zatúlali. Mne osobne sú životy hlupákov, ktorí sa tam napriek všetkým zákazom a bezpečnostným príkazom vydajú, celkom ukradnuté, ale ak na to majú doplácať moji priatelia... Dúfam, že cez víkend sa dozvieme viac.
Začína ma trápiť aj neprítomnosť Mike, od prázdnin som ju nevidel, nemám žiaden list, odkaz, proste nič. Dnes jej musím poslať sovu, snáď je v poriadku.. Posledný týždeň som nevidel ani Aliss, zvyčajne je na každej hodine a často ju stretávam na škole, teraz akoby sa s ňou prepadla zem. Dúfam, že jeden z tých zvukov od lesa nepatril zvieraťu, ktoré ju trhalo na kusy a s vražedným pohľadom v očiach sa nepozeralo smerom k škole, hľadajúc ďalší príjem čerstvého mäsa... *dokreslený malý vlk*
Žádné komentáře:
Okomentovat