Smrť Brumbála - obdobie zmien..

Budem v zápise pokračovať tam kde som minule skončil, aby som to mal po rokoch pekne pohromade. Keď som na Vianoce odchádzal s obavami na ošetrovňu, tušil som, že ide o druhú fázu choroby, ktorá ovládala skoro polovicu hradu. Madam Pomfreyová mi to žiaľ potvrdila a mne neostalo nič iné, ako ostať zhruba mesiac trčať na ošetrovni.. Väčšinu času som len tupo hľadel do stropu a premýšľal, ako mohla takáto absurdná situácia nastať. Občas som prehodil pár slov s ostatnými nakazenými ľuďmi, ale to bolo tak všetko. Po nekonečne dlhých dňoch nám bola oznámená správa na ktorú sme všetci s napätím čakali - bol namiešaný elixír, ktorý chorobu lieči. Vo všetkých tvárach naokolo sa zračilo šťastie a my sme boli konečne slobodní. Človek si uvedomí, ako má ten hrad rád až vtedy, keď nemá možnosť voľne sa po ňom pohybovať.. S úsmevom na tvári som opustil ošetrovňu a vybral sa na dlhú prechádzku po hrade, navštívil fakultu, pokecal si s ľuďmi v nej, pozrel som sa do klubu, na jazero.. Všetko vyzeralo skvelo, ako to už ale býva, ani toto obdobie šťastia nemalo dlhé trvanie.

O pár dní neskôr sa hradom rozľahol hlas Pincea, ktorý už klasicky predával noviny. Znel však akosi čudne chrapľavo a hneď mi bolo jasné, že niečo nie je v poriadku. Keď som prišiel do vstupnej siene, okolo už postávala skupinka ľudí so sklennými výrazmi na tvárach. Pince mi strčil do ruky výtlačok a odvrátil pohľad. S narastajúcim strachom som pozrel na titulnú stranu a uvidel ten titulok. Albus Brumbál - mŕtvy... Na minútu moja myseľ prestala pracovať, to predsa nemôže byť pravda, Brumbál, ten starý dobrák s láskavým úsmevom, vždy spoľahlivo prítomný a ochotný každému pomôcť, už nie je medzi nami. Najväčší čarodej všetkých čias, jediný koho sa Temný pán vždy bál... Ani neviem ako som vybehol o poschodie vyššie do tréningovej miestnosti a poriadne prečítal článok. Brumbál vraj umrel pri boji s Rudými, v ktorom sa mu podarilo vziať so sebou do hrobu aj ich hlavného vodcu. Znamená to teda, že Rudí sú konečne rozprášení a žiadne nebezpečenstvo od nich nehrozí. Alebo aspoň to si myslia naivnejší obyvatelia hradu. Spolok ako Bratstvo rudého polmesiaca sa nedá zlikvidovať tak ľahko. Pravdou však nepochybne je, že Rudým bol zasadený mimoriadne silný úder, z ktorého sa tak skoro nepozviechajú. Každopádne, Brumbál zomrel tak ako žil - pri boji za dobrú vec, až dokonca. O pár dní neskôr mal aj údajne veľkolepý pohreb, ktorého som sa však nezúčastnil. Pohreb Coldwella mi celkom stačil, niečo takéto by som nezvládol...

Atmosféra na hrade bola ešte hodnú chvíľu biedna, profesorov som vídal málokedy, starší študenti niesli tento úder takisto ťažko, obzvlášť Ash. Častokrát som ho videl postávať vo vstupnej sieni s hlavou sklonenou a pohľadom nesústredeným. Nečudoval som sa tomu, iste mal s Brumbálom skoro rovnako pevný vzťah, ako niektorí členovia profesorského zboru. Nanešťastie, nie všetci ľudia to dokážu pochopiť. Akoby naschvál mu hádžu polená pod nohy, zbytočne provokujú a donášajú jeden na druhého. Na jeho mieste by som už dávno vytiahol dýku a niekoho asi zabodol. Písať o tom, ako niekto podpálil kvety pred Brumbálovým portrétom a ten začal trocha horieť je zbytočné, to nepotrebuje slová... Po pár týždňoch, keď sa hrad ako tak spamätal zo šoku zo smrti riaditeľa som si jedného pekného dňa odchytil Ay a dovliekol ju do neďalekej miestnosti. Už dlhú dobu som vedel čo cítila a tak som si povedal, že to spolu môžme skúsiť. Aj keď som sa nasledujúce dni nášho krátkeho vzťahu snažil presvedčiť sám seba, že cítim to isté a všetko bude v poriadku, nebolo to tak. Podvedome som sa jej vyhýbal, čoraz častejšie som sa celé hodiny túlal po hrade, alebo hľadel na jazero, alebo postával na ihrisku a hľadel do prázdna..

Vo štvrtok sme mali suplované POKT s profesorkou Senter. Látku sme prebrali za relatívne krátky čas a poslala nás preč. Kedže sme na hodine boli len dvaja, Ay a ja, Ay vstala a pomaly odchádzala. Ja som len zamumlal čosi o tom že ju dobehnem (nedobehol som ju) a obrátil sa znova k profesorke. Každý normálny človek by proste vstal a šiel preč, ale to by sa nesmel volať Matthew Black. Začali sme sa rozprávať o rôznych veciach, minúty sa zmenili na hodinu, až som sa dostal k Ay a k tomu, akú hlúposť som spravil, keď som to celé začal. Profesorka ma prekvapivo nevyhodila z triedy s tým, aký som hlupák, naopak! Poradila mi, nech sa o tom s Ay porozprávam čo najskôr, vraj by som aj ja chcel vedieť takúto vec čo najskôr, ak by som bol na druhej strane. Pravdepodobne som vyzeral dosť biedne, pretože prišla ku mne, dala mi ruku na rameno a vyhlásila niečo o tom, že pre Nebelvír by takáto vec mala byť samozrejmosťou. Radšej si ani nepredstavujem ako mi vtedy horela tvár, ale napokon, mala pravdu. Ani jeden z nás si nevšimol že už je večierka, až kým profesorka neskontrolovala hodinky. Pobral som sa teda preč, s tým že za ňou môžem kedykoľvek zájsť, ak by som niečo potreboval.

Snáď celú noc som nad tým celým premýšľal, nakoniec som nabral odvahu a po jasnovidectve v piatok som šiel za Ay, vzal ju bokom a povedal jej, čo mám na srdci. No.. asi to mohlo byť horšie, kedže mi nevrazila päsťou, ani ma nezačarovala hroznou kliatbou, po ktorej by sa moja tvár podobala nejakej príšere. Bol som z toho dosť zničený, čo si všimla aj Nell, keď som prišiel do klubu. Po pár chlácholivých slovách sme šli von, pozrieť na zvieratá za ohradou. Mal som trocha lepšiu náladu a tak som navrhol, aby sme tomu jeleňovi a lani, ktorí tam boli dali nejaké mená. Nuž, Chris a Sandra sa na nás iste výborne bavili, škoda len, že sa im akosi nechcelo s nami rozprávať. Blížila sa večierka a kedže sa mi extrémne nechcelo trčať v podzemí pri krbe ako umierajúci starec, spýtal som sa Nell, či nechce ísť mrknúť na ihrisko. Súhlasila a tak sme už o pár minút sedeli na lavičkách na tribúne a zhovárali sa. Nell má veľmi nepríjemný zvyk, stále by niekam liezla, či už na plot, alebo na zábradlia na ihrisku. Z plota som ju skoro násilím dal späť na zem, po zábradlí síce s nádejou pokukovala, ale moje upozornenia si snáď vzala k srdcu a tak si len ľahla na lavičku a sledovala oblohu. Po chvíli som sa k nej pridal, náladu som mal čoraz lepšiu a tak sme sa len zhovárali o všetkom možnom aj nemožnom. Keď už bolo veľmi neskoro, zo žartu som povedal, že si môžme pozrieť aj východ slnka, takýmto tempom. To som ešte nevedel, že Nell to vzala celkom vážne a tak keď som sa pokúšal zaspať, celý čas ma bolestivo štuchala do chrbta, takže som ani oka nezažmúril. Ale východ slnka to bol pekný, to áno...

Tajomstvo lesa odhalené!

Budem v zápise pokračovať tam kde som skončil naposledy, teda pri sobote večer. Keď som v nedeľu ráno vstal, hneď som tušil, že niečo so mnou nie je v poriadku. Myslel som si, že cez noc sa dá telo dokopy, bohužiaľ sa tak nestalo a ja som sa bledý ako stena vydal na raňajky. Šiel som tam zbytočne, aj tak som nemal na nič chuť a tak som len hľadel do prázdna. Keď jedlo zo stolov zmizlo, šiel som späť do klubu kde som si opäť trocha zdriemol pri krbe, až do craftingu ktorý začínal po obede, na ktorom nám prof. Orwell oznámila, že niekto ten plot očividne úmyselne zapálil a má možnosť priznať sa, bez trestu. Zdalo sa mi čudné, aby niečo takéto nepotrestala, ale tak... aj tak sa k tomu nik nepriznal, takže na tom nezáležalo. Po obede som teda šiel na ten crafting, kde sa nás dokopy nazbieralo asi 5. Vyrábali sa trojnožky, nejakým zázrakom sa mi podarilo vyrobiť dokonca dve kusy. Jednu z nich mám hore v izbe, na druhej zvyknem najnovšie sedávať v klube, snáď sa po pár dňoch nerozpadnú.

Po večeri na ktorej som opäť nič nejedol som sa vydal do knižnice, nájsť nejakú knihu o čarodejných chorobách. Vyššie som zabudol uviesť, že prof. Orwell (alebo Sayaka? už si nepamätám), nám taktiež povedala o pravdepodobnosti výskytu akejsi choroby u ľudí, ktorí pomáhali hasiť požiar. Pár ľudí už vraj kvôli nej bolo na ošetrovni a tak som považoval za dobrý nápad, skúsiť o nej niečo nájsť. Nedošiel som ani po druhú poličku, keď ku mne prišla Aniyah a pozorne si ma prezrela. Po krátkom rozhovore som usúdil, že bude lepšie ak na tú ošetrovňu predsa len pôjdem, nemalo zmysel škriepiť sa s ňou, aj tak mala pravdu. Sayaka mi dala izbu spolu s Dariusom a Theodorom, z ktorej som sa po pár minútach presťahoval do zadného krídla, ďaleko od všetkých. Nie žeby som proti nim niečo mal, len mám rád po celom dni trochu ticha... Sayaka do mňa naliala nejaký elixír chutiaci ako slama a keďže na ošetrovni sa toho veľa robiť nedá a ja som bol unavený, šiel som spať.

Na druhý deň ráno som sa cítil trochu lepšie a tak ma pustila preč. Na bylinkách som bol z môjho ročníka jediný, premeny som strávil vedľa Nell, neviem kam sa všetci podeli. Myslím že práve v pondelok pri večeri nám Sayaka oznámila, že konečne zistili, čo sa deje v lese. Celá sieň stíchla a napäto ju sledovala. Najpodstatnejšie boli asi dve slová: ječicí plíseň. Myslím že som nebol jediný, kto v duchu prepadol miernej panike, pretože príznaky by presne sedeli, malátnosť a nechuť do jedla. Sayaka ďalej vravela, že táto choroba má tri fázy, pri prvej nemá zmysel chodiť na ošetrovňu, maximálne preventívne. Prvá fáza údajne nie je nákazlivá, preto netreba podliehať panike. Nákazlivá je až druhá fáza, choroba sa prenáša dotykom, vtedy je už potrebné ísť na ošetrovňu, pretože sa ľahko môže stať, že sa behom pár hodín nakazí polovica hradu, ak ju človek nestihne včas zaregistrovať. Po skončení príhovoru šli k nej všetci, ktorí sa považovali za nakazených, po chvíľkovom zaváhaní som šiel aj ja, nemá význam niečo takéto tajiť. Pár ľudí s ňou na ošetrovňu odišlo hneď, ja som sa rozhodol, že počkám do druhej fázy, nebudem na ošetrovni ako starec čakajúci na smrť už teraz.

V utorok sa toho veľa neudialo, snažil som sa šetriť sily, kedže sa striedali prívaly malátnosti a normálneho stavu. Také zlé to nebolo, už na bylinkách v pondelok som si všimol, že prof. Senter nie je celkom vo svojej koži, moje obavy sa potvrdili na numerológii, kde sme preberali číselnú mriežku, alebo niečo podobné. Nech mi ju akokoľvek vysvetľovala, nedokázal som pochopiť princíp vpisovania čísel dovnútra. Nakoniec som zamumlal čosi o tom, že mi to posledné dni nemyslí a skleslo ju sledoval. Na moje veľké prekvapenie skonštatovala niečo podobné o nej, keď som sa nad tým zamyslel, bola pri hasení požiaru spolu so mnou, je teda celkom možné že... Nie, netreba myslieť hneď na to najhoršie, určite je len prepracovaná. V stredu sa konali vianočné trhy, čo prinieslo do hradu celkom inú atmosféru. Na chvíľu celá škola zabudla na nákazu a všetci sa hrnuli na tretie poschodie, kde už boli pripravené stánky od Malkinovej a pána na crafting. Rady tam boli počas celého dňa, obdivujem ľudí, ktorí tam vydržali stáť kvôli zopár veciam pre priateľov a blízkych. Spočiatku tam chýbali stánky študentov, našťastie sa neskôr zjavila Kath, u ktorej som nakúpil snáď 3/4 všetkých vecí, ktoré tam mala. Spokojný sám so sebou som sa nakoniec aj ja postavil na koniec radu u Malkinovej a čakal a čakal... Keď som konečne prišiel na rad, kúpil som pár hodiniek a nejakých plyšákov. Hodinky som vždy považoval za úplne najlepší darček + všetci majú radi plyšáky, takže nebolo nad čím premýšľať.

Vianoce prebehli vo výbornej nálade, vo vstupnej sieni už bol klasický veľký stromček a pod ním truhličky na darčeky, ktoré v priebehu noci škriatkovia doručia adresátom. Okolo obeda prof. Senter zvolala stretnutie klubu byliniek, na ktorom nám všetkým dala malý darček, pozostávajúci z veľkolepej čokoládovej ruže a zopár semienok. Všetci sa usmievali a ďakovali, dokonca aj môj zlý stav si dal na chvíľku prestávku a skoro som zabudol, že som pravdepodobne nakazený. Zvyšok dňa som sa len klasicky flákal, rozdal darčeky pár ľuďom a sedel v klube. Po hostine dorazili Rosie a Nell, dal som teda darčeky aj im, znova sa všetci usmievali a ďakovali, až kým som sa nezačal cítiť znova malátne a ospalo. Unavenými očami som sledoval dvojicu, ktorá si rozbaľovala darčeky, keď zrazu Rosie vstala, trocha sa jej zatočila hlava a opäť si sadla. Chvíľku som ju sledoval, pohľadom som lietal medzi ňou a Nell, keď v tom mi napadla hrozná myšlienka. Je možné, že Rosie je takisto nakazená? Koľko ľudí to chytilo a ako je možné, že sa to rozšírilo aj medzi doteraz celkom zdravých ľudí? Pomaly som dvihol ruku a položil ju na krk, na ktorom som zacítil niečo, čo tam celkom určite byť nemalo. Ako vo sne som vstal a presunul sa na ošetrovňu, kde mi madam Pomfreyová len potvrdila moje obavy. Fáza číslo 2. Vyzerá to tak, že nový rok strávim na ošetrovni, vlastne asi aj trocha väčšiu časť roka... Všetci musíme dúfať, že čoskoro budú hotové elixíry proti tejto chorobe, fáza tri je vraj smrteľná, tam sa rozhodne nikto nechce dopracovať.

Les v plameňoch

Keď som sa včera ráno prebudil v klube, ešte som netušil, že na konci dňa sa tam budem vracať unavený, zoslabnutý a celý od dymu. Vyzerá to tak, že na hrade je možné skutočne všetko, práve keď si mnohí začínali myslieť, že sa situácia vďaka plotom vrátila do relatívne normálnych koľají, stalo sa... No, čo sa stalo sa dozvieme neskôr, nech v tom nie je zmätok. Tak teda, po prebudení sa v klube som sa dal trocha dokopy a zbehol na raňajky. Vyšlo ďalšie číslo Veštca, Brumbál je stále na konferencii čarodejníkov, vyzerá to tak, že len málo ľudí na nej s ním súhlasí, ale Brumbálovi nikdy priveľmi nezáležalo na tom, čo vravia ostatní, takže to je v podstate jedno. Môj rodný Norwich si udržuje v metlobale zatiaľ peknú 4. priečku, snáď mu to dlho vydrží. Najväčším prekvapením je asi úspech Clary, ktorá so svojím novým tímom zatiaľ starostlivo poráža všetko, čo im príde pod ruku. Mám nepríjemný pocit, že porazia aj ten Norwich, tak to už v športe chodí, lepší vyhráva (väčšinou).

Po raňajkách a prehodení pár slov s druhým Mattom a Ay som sa odobral do klubu byliniek, na ďalšie stretnutie. Trochu ma prekvapilo, že tam chodia hlavne prváci a druháci, nezazrel som tam odo mňa nikoho staršieho. Prišli asi traja noví členovia, od prof. Senter som dostal bojovú úlohu, povedať im niečo málo o fungovaní klubu. Snáď som im to vysvetlil dobre, nechápal som, prečo sa všetci tvária akoby som vravel niečo mimoriadne zábavné, ešte aj prof. Senter vyzerala, akoby sa mala každú chvíľu rozosmiať. Rovno som si aj kúpil pár cibuliek na sadenie, dúfam že tie kvety nezabudnem zalievať ako minulý rok. Čas do tej doby výrazne pokročil a ostávalo len pár minút do začiatku iného klubu, tentokrát elixírov. Vyberal sa správca skladu prísad, to by som nebol ja, keby som sa neprihlásil. Okrem mňa sa prihlásil aj Danny, prof. Alert po chvíľke skonštatoval, že pre zvýšenie efektivity môžme spravovať sklad obaja. Všetci si navarili pár elixírov, dostal som od skladu kľúče a pobral sa do skleníkov, zasadiť tie cibuľky. Po pár minútach som bol opäť donútený vyhľadať prof. Senter, tentokrát aby som jej oznámil, že v kôlni už nie sú malé kvetináče. Sľúbila že objedná nové a ja som sa s dobrým pocitom odobral do klubu, ako inak.

V klube už 2 dni nik okrem mňa nebol, Rosie má pochopiteľne lepšie veci na práci, teraz keď sú s Dannym, Nell je pravdepodobne na fakulte a tak som tam len sám. Vzal som teda do ruky noviny a porovnával metlobalové výsledky z minulých čísel, keď v tom pri mne pristála pekná hnedá sova. V poslednej dobe mi chodia listy častejšie ako je zdravé, takže som len skepticky roztrhol obálku a vytiahol list. Nebudem okolo toho dlho chodiť, moje nádeje že sa Mike vráti na hrad sa definitívne zrútili. Mike sa odsťahovala do Nemecka, iná škola, iní ľudia, jednoducho... Nahnevaný na celý svet som list hodil do ohňa a mrzuto hľadel do plameňov. Musel som zadriemať, pretože ma náhle prebudil hlas prof. Orwell, ktorá zvolávala na nádvorie študentov a profesorov. Okamžite som vyletel z klubu a bežal na určené miesto. Cez okná a vonkajšie dvere sa valili oblaky dymu a štipľavého zápachu spáleného dreva, tušil som, že situácia je vážnejšia než kedykoľvek predtým. Po chvíľke som dobehol na nádvorie, kde už boli prof. Senter a Orwell. Orwell nám oznámila, že severná časť plotu je v plameňoch. Náhlivo sme sa pobrali k lesu, už z diaľky sa dalo určiť, kde je hlavné epicentrum požiaru.

Plamene šľahali do výšky, všade bol dym a časť plotu bola spálená tak, že sa už nedala zachrániť. Teplo sálajúce z ohňa bolo neznesiteľné, no napriek tomu sme so skupinou ďalších pár profesorov a odvážlivcov zdvihli prútiky a začali bojovať proti najdesivejšiemu zo živlov. Ani neviem ako dlho sme tam stáli a snažili sa uhasiť čo sa dalo, no po pár minútach úporného čarovania sa nám podarilo oheň dostať pod kontrolu. Všade naokolo boli kašľajúce postavy, zvieratá pobehujúce okolo a ručiace od hrôzy, všetci červení v tvárach od tepla, ktoré napriek zahaseniu ohňa ustupovalo len pomaly. Keď si už všetci mysleli, že je nebezpečenstvo zažehnané, na trocha vzdialenejšej strane plota preskočilo pár iskier a oheň sa rozhorel nanovo s ešte ničivejšou silou. Nik našťastie nespanikáril a všetci sme opäť zodvihli prútiky a začali hasiť. V jednej chvíli sa chlapcovi vedľa mňa chytil plášť a začal horieť. Uskočil som od neho a ani neviem ako, zázrakom sa nikomu nič nestalo. Znova som sa obrátil smerom k plotu a nekonečne dlho som mával prútikom, až kým oheň konečne, tentokrát definitívne, nezhasol... 

Skľúčene som si pozrel škody, ktoré napáchal, no asi to mohlo dopadnúť aj omnoho horšie. Nik nebol zranený a prof. Orwell nás všetkých poslala späť na fakulty. Naposledy som prebehol po všetkých prítomných pohľadom, ubezpečil sa, že sú všetci v poriadku (možno trochu dlhšie som pohľadom spočinul na prof. Senter, predsa len, hasila blízko mňa, je prirodzené že som mal strach, či sa niečo nestalo) a odobral sa do klubu. Zamieril som hneď k umývadlu, zhodil zo seba zadymený plášť a dal sa trocha dokopy. Vyčerpaný som sa hodil do kresla pri krbe a premýšľal nad tým, ako sa niečo takéto mohlo stať. Bolo to zvláštne, ale človek by povedal, že po toľkom čarovaní budem mať chuť zjesť aj mantichoru, no ja som prekvapivo nemal chuť vôbec na nič. Asi po polhodine som začal byť akýsi zvláštne ospalý, nuž som len zavrel oči a takmer okamžite zaspal. Teraz je skoro ráno, ja stále nemám na nič chuť, to bude asi nejaký pozostatok z večera, pravdepodobne telo považuje dym a výpary z ohňa za výdatnú náhradu stravy.

Plot v plameňoch

Oheň konečne porazený

Halloween, Aliss a Bradavický zpravodaj

Keď som v nedeľu ráno zišiel do Veľkej siene na raňajky, čakal ma každoročný mierny šok. Vstupná hala bola plná krvi, akýchsi lietajúcich príšer a kostier. Po chvíľke mi došlo, že je Halloween a niet sa čomu čudovať. Chvíľku som sa bavil na vystrašených tvárach pár prvákov, ktorí tiež skúmali halu a šiel na raňajky. Samozrejme, neboli to klasické raňajky, boli tam rôzne krvavé pudingy, čosi v čomsi čo som ani nedokázal pomenovať, koláče s očami... Klasika. Po raňajkách som zbehol do klubu, kde boli na zemi úhľadné kôpky prvého čísla časopisu. Plný očakávaní som si jedno číslo vzal a prelistoval ho, musím uznať že pán Pince odviedol skvelú prácu. Aj Nell sa usmievala a nedočkavo sme očakávali príchod Rosie, ktorá dostala špeciálnu úlohu. Odniesť časopisy všetkým profesorom, ktorí nám pomáhali. Vzala to športovo a s miernou nervozitou sme všetci traja vzali čísla a šli pred Veľkú sieň.

Po pár minútach sa školou rozľahol hlas profesorky Orwell, vraj nejaký Black a Coliar predávajú akýsi časopis... O pár sekúnd na to už predo mnou stál rad ľudí a ja som s vďačným úsmevom začal predávať. Cena je tam veľmi symbolická, 10 svrčkov, ale našli sa aj ľudia, ktorí prihodili čosi viac, na rozvoj. Nell šla zatiaľ predávať do siene. Asi po polhodine, keď mi už neostali žiadne čísla, som sa rozhodol ísť tak ako v sobotu na crafting a pomôcť s ohradzovaním lesa. Šlo to dobre, dostali sme sa až za Hagridovu chalupu a potom to zabalili, pretože začínala hostina v sieni. Profesorka Orwell nám povedala čosi málo o výsledkoch sobotňajšej výpravy do lesa, vraj nehrozí bezprostredné nebezpečenstvo a niet sa čoho báť, síce profesori asi niečo málo objavili, ale očividne nič závažné.. (čo teda znamená to každodenné jačanie?). Po nej profesor Carey poďakoval všetkým za pomoc a povedal, že v pondelok by sme mali byť s ohradzovaním hotoví. Po hostine sme s Nell vzali do klubu toľko jedla, koľko sa len dalo (ukázalo sa, že to nebol až taký chytrý nápad, nemá ho kto dojesť) a šli si pripiť (len ležákom samozrejme) na úspešné prvé vydanie časopisu. Neskôr sa vrátila aj Rosie, vysmiata ako slniečko. Vravela niečo o Dannym, očividne sa konečne dali dohromady, čo je dobrá správa, aspoň sa nemusí ďalej trápiť.

V pondelok na bylinkách sa stalo niečo, čo mi na chvíľu vyrazilo dych, spolu s Ay vošla do skleníka aj Aliss. Bledá, vychudnutá, bez akejkoľvek známky toho, že ma pozná sa postavila k stolu a sledovala výklad. Alebo skôr, snažila sa udržať na nohách a sledovať výklad. Nemohol som sa na to pozerať (prof. Senter očividne tiež nie) a po pár minútach som ju vzal na ošetrovňu. Jasné, že po ceste vravela že jej nič nie je a obral som ju o hodinu. Tvrdohlavá až do konca. Sayaka si ju kritickým okom prezrela a skonštatovala, že ak sa cíti tak dobre ako vyzerá, čuduje sa, že ešte neumrela. So zmiešanými pocitmi som sa odobral späť do skleníkov, nanešťastie bol už koniec hodiny. Po obede som sa zastavil na kus reči s prof. Careym, je príjemné na chvíľku zabudnúť na starosti a vypočuť si názory niekoho iného. Večer sme dokončili ploty, les je teraz neprístupný, pokiaľ sa niekto nerozhodne preskočiť ich a nevydať sa tak napospas hladným vlkom a medveďom. Každý večer od neho počuť rovnaké zjačanie, stále nik netuší, o čo tu ide...

V utorok večer, dosť neskoro potrebovala Nell kamsi ísť, no keď sa vrátila, hneď som vedel, že sa niečo stalo. Chytila ju Orwell a pravdepodobne dosť surovo zbuzerovala za niečo, čo pred troma rokmi nenahlásila (čo to bolo som sa dozvedel včera, no nemá zmysel znova to otvárať, ani vo forme denníkového zápisku). Bolo mi jej ľúto, po chvíli sa trocha upokojila a obaja sme zamyslene hľadeli do ohňa, myšlienkami kdesi inde. Zo zamyslenia ma vytrhla akási známa sova, nemohol som si ale spomenúť, kde som ju videl. Prekvapene som si prevzal obálku a otvoril list. Bol od Aliss, pár viet o tom ako je na ošetrovni a bola by rada za nejakú spoločnosť. Povedal som to Nell, ktorá mi zapriala na chodbách veľa šťastia a po chvíľke váhania som šiel von. Ak si mám vybrať potenciálny trest alebo priateľov, nemusím dlho uvažovať, čo to bude. O chvíľu som už klopal na ošetrovňu, ktorej dvere sa otvorili a mne sa naskytol pohľad na mierne rozospatú Sayaku. Pichlo ma pri srdci, keď som si uvedomil, že som ju asi zobudil, no na zmätkovanie nebola vhodná chvíľa.

Po krátkej výmene názorov o návštevných hodinách a celej situácii sa mi ju podarilo prehovoriť. Šla sa pozrieť či Aliss nespí a o malý okamih som už bol v miestnosti pre pacientov. Tu som si vypočul skoro až neuveriteľný príbeh o tom, ako sa Aliss dozvedela, že ju Ash údajne s niekým podviedol, ako posledné dni nevychádzala z izby a ťažko znášala celú situáciu a podobné veci. Nechcelo sa mi tomu veriť, Ash ktorého poznám by nikdy v živote nič podobné nespravil, vyzerali spolu predsa šťastní... Poradil som jej, nech si s ním čo najskôr o všetkom poriadne pohovorí, ešte nikdy v živote sa nič nevyriešilo ignoráciou a zlou náladou. Z pôvodných 5 minút, ktoré som mal povolené od Sayaky sa nakoniec stalo asi 20, nechcel som jej brnkať na nervy (mohla ma pokojne vyraziť aj s dverami a nespravila to, na Vianoce jej za to niečo musím kúpiť!) a keď zaklopala na dvere, rozlúčil som sa s Aliss a šiel späť do klubu. Tam som to vyrozprával Nell, myslím že mala právo počuť to. Chvíľku sme nad tým celým uvažovali a nakoniec šli spať. Musím povedať Ashovi, nech čo najskôr zájde za Aliss, stále som pevne presvedčený, že niečo také nespravil, celé to musí byť len nejaké nedorozumenie...

(pár slov profesora Careyho)

Hľadanie Aliss a ohradzovanie lesa

Aj keď bol včera prvý deň víkendu a mohol by som si pospať po dlhom týždni dlhšie ako zvyčajne, nestalo sa tak. Vstal som skoro, ešte pred raňajkami a naposledy skontroloval články do časopisu. Nell a Rosie ešte spali a tak som sa potichu ako prízrak vytratil do siene, kde som prečkal tých pár minút do raňajok. Už ani neviem čo som jedol, z klasického zamyslenia ma vytrhli Danny s Jeffom, ktorí sa posadili vedľa mňa. Prehodili sme pár slov a dvojica vedľa mňa sa pustila do jedla. V sieni som si všimol pár modrých plášťov a moje obavy o Aliss opäť vystúpili na povrch. Šiel som teda za Theodorom, ktorého som ako jediného poznal a spýtal sa ho, či o nej niečo nevie. Očividne o tom nechcel hovoriť vnútri a tak sme šli kúsok von pred hrad. Tam mi pohrebným hlasom rozprával o tom, ako zle sa Aliss v posledných dňoch mala, vravel niečo o Ashovi a ešte niečo o tom, ako spomínala, že sa jej už nechce žiť. Veľmi sa mi to nezdalo, no niečoho takého som sa presne obával. Prebehol som snáď celú školu, všetky tajné chodby a miestnosti ktoré poznám, no nenašiel som ju, podľa očakávaní. Presunul som sa teda k plánu B. Profesori.

Ako prvá mi pochopiteľne napadla profesorka Senter, no na moje veľké sklamanie v kabinete nebola. Zbehol som teda pár poschodí nižšie, ale ani profesor Carey nebol k nájdeniu. Začínal som byť mierne zúfalý, ale ešte som predsa len skúsil ošetrovňu, Sayaka tam predsa vždy je, spoľahlivo pripravená riešiť akýkoľvek problém... Ale nebola tam. Moja paranoidná myseľ začala skladať rôzne hrôzostrašné scenáre (ako vždy), no našťastie som sa po pár sekundách spamätal a šiel hore do fakulty. Dole schodmi práve schádzal jediný človek, ktorý vtedy mohol nejako pomôcť - Ben. Veľmi rýchlo pochopil, že sa niečo deje a po krátkom vysvetlení mi odporučil nájsť Asha, ten niečo určite bude vedieť. Ale Ash, rovnako ako všetci ostatní, o Aliss takisto nič nepočul. Niekto z nás si spomenul, že Lorra má práve teraz skúšku z lietania. Nevedeli sme ale kde a tak sme prebehli snáď polovicu tried na hrade. Nakoniec sme ju našli a povedali jej o čo ide. Len prikývla a o chvíľku sa už rozhlasom niesol jej hlas hľadajúci akékoľvek informácie o Aliss. Asi som vyzeral horšie ako som sa nazdával, pretože Ben mi niekoľokrát povedal, aby som sa upokojil, možno nakoniec nejde o nič vážne. Ako som sa o pár minút dozvedel, ani nešlo... Profesorka Strawberry mi poslala sovu s lístkom v ktorom stálo, že Aliss tvrdo spí na izbe.

Konečne som si vydýchol, aj keď sa mi zdá čudne, že celý týždeň nevyliezla von. No, asi občas každý potrebuje byť sám. S podstatne lepšou náladou som sa odobral na crafting, na ktorom sa zišla snáď polovica školy. Vyrábali sme ploty, ktoré sme následne nosili k okraju lesa. Pozor tam na to dával Carey, spolu so Senter a Orwell. Stavba prebiehala disciplinovane, konečne všetci pochopili, že nemá zmysel pridávať profesorom ďalšie starosti a tak všetci robili čo mali a práca šla pekne od ruky. Ešte na začiatku stavania sa do lesa vypravila štvorica v zložení Burst, Maelstrom, Redhorn a Sayaka. 2x obrana proti čiernej mágii, odborník na zveri a ošetrovateľka, pekný výber. Čas sa pomaly nachýlil k deviatej hodine, no výprava nebola nikde k nájdeniu. Asi málokto prehliadol ustarané pohľady profesorov a študentov, ktoré čoraz častejšie zabiehali k miestu, kde štvorica vošla do lesa. Nejaká prváčka od nás dostala náhle nutkanie pohladiť si jeleňa, za čo nám Orwell strhla 10 bodov.. 10 prekliatych bodov! Tajne som dúfal, že tú prváčku jeleň roztrhá za jej hlúposť na kusy, bohužiaľ sa tak nestalo a tak bola bodová strata celkom zbytočná.

Pár minút pred večierkou, kedy sa výprava stále nevracala a o nervozite všetkých prítomných už nebolo pochýb, som sa musel odobrať do klubu po články, ktoré som neskôr zaniesol Pincovi. Našťastie bolo rozhlasom vyhlásené, že sa štvorica vrátila z lesa v relatívnom poriadku a všetci si určite vydýchli. Odniesol som teda články Pincovi do knižnice, povedal mu podrobnosti potrebné na zhotovenie prvého čísla a odobral sa po dlhej dobe prespať na fakultu. V izbe som našiel nahnevaného Bena, ktorý vravel niečo o Dannym a o jeho zlom správaní. Je pravda že Dannyho a Willa som stretol tesne za obrazom, snáď ich nenapadlo liezť von... Bolo samozrejme naivné myslieť si to, Ben po chvíľke šiel von aby to skontroloval a pravdaže, Dannyho našiel niekde na móle... Nemal som silu komentovať to a po chvíľke sme obaja šli spať, dnes sa má pokračovať v stavbe, okrem toho vychádza prvé číslo časopisu, tak nech ráno nie sme ako mŕtvoly.

Zakázaný les vracia úder

Za tie roky strávené na hrade som počul už desiatky príbehov o lese. Niektoré sú desivé, pri niektorých zostáva rozum stáť a niektoré sú naopak úplne nezmyselné. Avšak žiadny z nich sa nevyrovná momentálnej situácii v lese a jeho okolí. Už minulý rok začínalo ísť do tuhého, zranenia a smrť jedného študenta tieto slová len podčiarkujú. Myslím, že všetci v kútiku duše dúfali, že cez leto sa situácia upokojí a zázračne sama od seba vyrieši (resp. profesori ju vyriešia). Ako už ale býva zvykom, nestalo sa tak a znova tu máme napadnutia, nehody, zranenia... Ale pekne od začiatku.

V nedeľu ráno som sa prebudil v klube pri krbe (ako inak), dal sa trocha dokopy a šiel s Rosie na raňajky, zhodou okolností spala takisto v klube. Po pár minútach vysedávania v sieni som si všimol profesora Careyho ako vstal od stola a chystá sa odísť. Spomenul som si na úlohu z OPČM, ktorú som stále nemal hotovú a ani neviem ako, zastavil som ho na polceste zo siene a požiadal ho o pomoc. Uľavilo sa mi keď súhlasil a tak som za ním po raňajkách šiel do kabinetu. Sotva som mu stihol povedať čo potrebujem, keď vtom niekto zaklopal na dvere. Nejaká mladá slečna nebola zaradená a tak som vstal a odišiel s tým, že sa zastavím neskôr, zaradzovanie je pochopiteľne omnoho dôležitejšie ako moja úloha. Pri blúdení po hrade som opäť stretol Rosie, ukázal jej pár miestností a nejako sme sa zarozprávali v jednej starej učebni. Až tesne pred večierkou som si spomenul, že už hodnú chvíľu meškám a tak som sa rozlúčil s Rosie a upaľoval opäť k profesorovmu kabinetu.

Bol som si skoro istý, že ma vyhodí, bola už skoro večierka, na moje veľké prekvapenie (jedno z mnohých ten večer) sa však len pousmial a pozval ma ďalej. Spoločnými silami sme dali nejako dokopy tú úlohu a trocha odbočili od pôvodnej témy. Moja chorobná zvedavosť sa ani tentokrát nezaprela a odbočili sme od témy úplne. Veľmi neuvážene som sa ho začal pýtať na veci, u ktorých by len úplný imbecil nepochopil skutočný význam. Profesor ma najskôr len mlčky pozoroval, neskôr sa začal mračiť a nakoniec mi položil otázku, ktorú som čakal od začiatku: "Prečo sa o to tak zaujímate?". V tej chvíli by som sa najradšej videl kdesi pod zemou, ale kedže som si za to mohol sám, nemal som už čo stratiť. Povedal som mu čo ma už hodnú chvíľu trápi a znepokojuje a viac menej som rátal s tým, že ma nahnevane pošle preč. Profesor na mňa však len pozrel a položil druhú otázku, ktorú som tentokrát nečakal vôbec: "Dáte si niečo na pitie?". Na chvíľku som celkom stratil reč a potom som zamumlal čosi o čaji.

Profesor len prikývol, chvíľku sa hrabal v kufri a potom mi podal šálku čaju. Keď sa opäť posadil, začal mi rozprávať jeho pohľad na vec, kým ja som len pomaly upíjal z čaju a pozorne počúval. Jeho slová dávali zmysel a po chvíľke mierne napätá atmosféra opadla a bolo to, akoby som sa rozprával so starým priateľom. Z nostalgie som spomenul Jamesa Coldwella, o ktorom mal profesor očividne vysokú mienku (nakoniec, asi ako každý, kto ho trocha lepšie poznal). Celkom som tam stratil pojem o čase a keď okolo polnoci profesor povedal, že má ešte nejakú prácu, okamžite som vstal a šiel. Určite má toho veľa aj bez mojich zvedavých otázok. Cestou do klubu (bol najbližšie) som za sebou začul nejaký pohyb. Otočil som sa a uvidel vysokú postavu, zahalenú v čiernom s prútikom v ruke. Asi prvýkrát v živote som nedostal chuť hrať sa na hrdinu a po chvíľke mi došlo, že to bol dobrý krok. O pár sekúnd na mňa totiž malú chvíľu mierila prútikom, potom švihla a vyparila sa. K čertu aj so zastieracím kúzlom! Po chvíli som sa spamätal a upaľoval do klubu, kde už klasicky sedela Rosie. Chvíľku sme sa bavili a potom som šiel spať, bol to dlhý deň.

No aby som sa dostal trocha aj k tomu lesu. Asi v pondelok večer sa rozhlasom začali ozývať hlasy profesorov, ktorí zvolávali študentov do fakúlt. Spomenul sa tam aj les, hlavne profesorka Orwell znela mimoriadne nahnevane (a to je vždy neklamný znak toho, že sa deje niečo, čo sa celkom určite diať nemá). Vysvetlenie sme dostali na druhý deň, kedy po večeri prehovorila veľmi vážnym hlasom ku škole. Opäť vraj boli nejaké útoky, škola sa preto začne počas víkendu ohradzovať akýmsi plotom a skupinka profesorov sa vydá preskúmať les. Vyzerá to tak, že tentokrát ide naozaj do tuhého. Atmosféra v škole je napätá, profesori sa tvária ešte vážnejšie než obvykle a od lesa sa každú chvíľu ozývajú hrôzostrašné zvuky, pri ktorých si radšej nepredstavujem, čo by mohli znamenať. Zranená bola aj Ay, očividne má niečo s rukou a okrem toho kríva. To všetko kvôli tomu, že chcela zachrániť nejakých prvákov, ktorí sa tam údajne zatúlali. Mne osobne sú životy hlupákov, ktorí sa tam napriek všetkým zákazom a bezpečnostným príkazom vydajú, celkom ukradnuté, ale ak na to majú doplácať moji priatelia... Dúfam, že cez víkend sa dozvieme viac.

Začína ma trápiť aj neprítomnosť Mike, od prázdnin som ju nevidel, nemám žiaden list, odkaz, proste nič. Dnes jej musím poslať sovu, snáď je v poriadku.. Posledný týždeň som nevidel ani Aliss, zvyčajne je na každej hodine a často ju stretávam na škole, teraz akoby sa s ňou prepadla zem. Dúfam, že jeden z tých zvukov od lesa nepatril zvieraťu, ktoré ju trhalo na kusy a s vražedným pohľadom v očiach sa nepozeralo smerom k škole, hľadajúc ďalší príjem čerstvého mäsa... *dokreslený malý vlk*

Prvý týždeň na hrade - zhrnutie

Tak, prvý týždeň nám zbehol ako voda a ja mám v posledných dňoch veľkú chuť do písania (ten časopis nakoniec možno nebol až taký zlý nápad), tak prečo ho nejako nezhrnúť... Všetko sa nám tak nejak rozbieha, začínam trocha viac spoznávať prvákov, aj keď pokiaľ by nenosili fakultné plášte, nemal by som šancu kamkoľvek ich zaradiť. Zdá sa, že v Nebelvíre sa tento rok zišla celkom zaujímavá parta, minimálne chlapci sú v pohode, dievčatá veľmi nepoznám. Včera okolo obeda sa z piateho poschodia ozýval podivný buchot, za pár minút sa tam zhromaždila hromada ľudí (ako vždy, keď sa čokoľvek deje) vrátane mňa. Po chvíľke blúdenia sme našli centrum diania, spoza akejsi sochy vytiahol Matt Mason Devona, ktorý bol v dosť žalostnom stave, vyzeral akoby mal každú chvíľku omdlieť. Neviem o čo tam šlo, no aspoň všetko dobre dopadlo a bol v poriadku.

Keď som sa vrátil neskôr na izbu, konečne som tam našiel Bena. Neviem kde trčal prvý týždeň, ale som rád že bol späť, jeho sarkastické poznámky mi začínali chýbať. Konečne som mal možnosť dať mu krabicu v ktorej sa nachádzala kompletná výbava Írskej metlobalovej zostavy + 2 plagáty Moranovej a Lyncha. Vyzeral úprimne prekvapený (celkom živo mi to pripomenulo scénu, kedy všetci dostali na večeru u neho doma normálne jedlo, len mne kúpil mrkvu, tváril sa dosť podobne ako vtedy ja). Keď som sa ho spýtal kde doteraz trčal, len čosi vyhýbavo zamumlal o plagáte na stene. Typický Ben. Po chvíľke som sa odpratal preč, očividne chcel byť sám, kedže zamyslene hľadel von oknom.

Šiel som ako inak do klubu, kde som skontroloval články, ktoré máme zatiaľ pripravené do prvého čísla. Dal som ich späť do truhly a začal spomínať na ľudí, ktorí už na hrade nie sú. Čo je horšie, nie je tu ani Mike, ktorá tu ale byť mala, neviem čo ju zdržalo, dúfam že je v poriadku. Myšlienky mi zaleteli aj k Andrewovi a Rosalie, teraz ľutujem, že som nemal možnosť rozprávať sa s nimi viac, obaja sú už kdesi v zahraničí a pravdepodobne ich už nikdy neuvidím. Tak to už občas v živote chodí... Neviem či som už spomínal, že tento rok máme "drobné" zmeny v rozvrhu. Najprekvapivejší je asi Alert, ktorý nás učí tri predmety, ak si dobre pamätám. Na druhej strane ma prekvapilo, koľko toho vie o čiernej mágii, po hodine sme sa pár minút rozprávali a dokonca sa tváril celkom priateľsky, možno nakoniec nie je taký zlý, za akého ho skoro všetci považujú.

Asi v utorok som do klubu nabral posledných dvoch členov, Emily a Rosie. Myslím, že obe budú platnými členmi, Emily som to spomínal ešte v lete a Rosie... tá sa tam vlastne ocitla možno mierne proti svojej vôli, kedže ju tam dotiahla na môj príkaz Nell. Ale keď sme jej všetko pekne vysvetlili, bolo to v poriadku. Po pár minútach sa už všetci (okrem mňa) výborne zabávali na tom, ako sa mi páči profesorka Senter a podobné hlúposti. Vedel som, že byť jedinou osobou mužského pohlavia bude zložité, ale takúto záplavu narážok, vtípkov a hlúpych poznámok som naozaj nečakal. Obzvlášť ak sa zíde kombo v zložení Rosie + Aliss + Nell, je to hotová katastrofa. Po mojich chabých pokusoch vysvetliť im, že za Senter som párkrát bol z čisto študijných dôvodov to bolo ešte horšie a tak som to vzdal. Skoro som porušil svoju dlhoročnú tradíciu o červenaní, ja sa sakra nikdy nečervenám! (ešteže bola v miestnosti taká tma)

Rosie inak trávi v klube dosť času, už na prvý pohľad je jasné, že ju neustále otázky o Dannym unavujú a idú na nervy. Ani sa jej nečudujem, keď som sa v piatok večer v noci prebudil a uvidel ju sedieť opretú o poličku s knihami v dosť zlom stave, bolo mi jej celkom ľúto. Je to dosť samotárska osoba, no dá sa s ňou výborne rozprávať o všetkom možnom. Kedže je od muklov, dozvedám sa každý deň kopec nových vecí (neuveriteľné čo tí muklovia dokážu vymyslieť!), ja jej na oplátku rozprávam o živote na hrade a mágii. Je to fajn, takto si zaspomínať na minulosť a zároveň ponúknuť novú informáciu niekomu, kto o čomsi takom doteraz nepočul. Je len dobré, ak príde na iné myšlienky, začiatky na hrade sú pre každého ťažké, hlavne za takýchto okolností...