Je to už dávno čo som písal naposledy, ale nejako som si v priebehu roka nenašiel čas na spísanie všetkých udalostí, ktoré sa udiali, odkedy som trčal v Alertovom kabinete, aj keď som pravdepodobne mal, pretože sa toho stalo naozaj veľa. Začnem najdôležitejšou vecou, od ktorej sa odvíjali všetky ostatné, či už priamo alebo nepriamo. Šťastnou zhodou zvláštnych okolností som sa dal dokopy s Hay a po 2 rokoch na hrade a mnohých zážitkoch môžem úprimne skonštatovať, že to bolo najlepšie rozhodnutie v živote. Ako k tomu vlastne došlo? Celkom jednoducho, jedného večera, kedy som skutočne nemal dobrú náladu, som prišiel do spolky a našiel ju tam, ako sa rozpráva tuším s Jane. S Bell to medzi nami už dlhšie nejako škrípalo a obom nám bolo jasné, že to dlhšie fungovať nebude, ale už som mal toho asi dosť a nejako som prišiel k tej Hay a.. hodil som jej snehovú guľu za krk. Bolo to obdobie Vianoc, všade v spolke bol sneh a ja som si nemohol pomôcť.. tým som rozbehol skvelý sled udalostí, ktorý sa skončil rozchodom s Bell a začatím krásneho vzťahu s Hay. Uznávam, že rozísť sa s ňou na Vianoce odomňa nebolo pekné, ale tak, už som to dlhšie nedokázal a musel som s pravdou von. Je síce pravda, že potom som vyzeral pred ľuďmi ktorí ma poznali ako nejaký debilný sukničkár a šmejd, ale to je mi úprimne jedno. Je mi jasné, že väčšina z nich dúfa, že nechám aj Hay a nájdem si kohosi ďalšieho, bohužiaľ, to sa nestane, nevidím dôvod prečo by sa niečo také malo stať..
S Hay sme si naplno užívali spoločnosť jeden druhého, chodili sme po hrade, po vonku, lietať, jednoducho všetko sa zdalo byť dokonalé a krásne, až pokiaľ nám do školy neprišla inšpekcia na čele s mužom menom Richard Clapham. Spočiatku to všetko vyzeralo ako rutinná záležitosť, inšpektori občas zašli na hodiny, sledovali ich priebeh a všetko pekne zapisovali, až pokiaľ.. sme jedného dňa nesedeli pri krbe v spolke a neprišiel nás pozrieť práve Clapham. Zdal sa to byť priateľský chlapík, dokonca nám ponúkal rôznu pomoc s kúzlami a ak by sme niečo potrebovali, máme ho kedykoľvek navštíviť. No fajn, hneď som si zaumienil, že od neho získam knihu ktorú nám ukazoval na hodine profesor Coldwell, o spoločenstvách kúzelníkov v Británii. Clapham súhlasil, ale chcel za to jednu maličkosť.. vraj potrebuje vedieť, kde je vstup do kanálov. Aj keď mi to prišlo veľmi divné, ukázal som mu to, aj tak som nemal na výber. No a odvtedy šli udalosti už len dole vodou.. Postupom času sa ukázalo, že Clapham nieje nikto iný ako člen Rudých a že je na hrade na príkaz nejakého maskovaného muža s dlhou čiernou palicou, na prvý pohľad nejaký černokňažník. (ktorý sa nám mimochodom celkom bez problémov vyhrážal smrťou a pohyboval sa občas po hrade, akoby mu patril)
Nebudem opisovať úplne všetko čo sa stalo, no mal som pocit, že len ja a Hay si uvedomujeme závažnosť situácie. Snažili sme sa robiť, čo sa dalo, chodili sme prosiť o pomoc pána Coldwella, dokonca sme boli aj za Brumbálom, ale veci sa nie a nie otočiť k lepšiemu.. Potom prišiel moment, kedy na miesto spoluriaditeľa, alebo ako to nazvať, nastúpil istý muž menom Albert Bara.. nejaký Albert s nemožným priezviskom, podstatné je, že je z ministerstva a to znamená, že Brumbál už prakticky vládne len symbolicky.. Túžobne sme sa tešili na prázdniny a nevedeli sme sa dočkať, kedy zo školy vypadneme, kradli sa tam prútiky, atmosféra bola hrozná, dokonca prepustili 4 profesorov, medzi inými aj pána Coldwella, ktorý nám bol jedinou oporou. Mimo iného na hrad priviedli aj trolla, ktorý vyzeral že nerozlišuje medzi priateľmi a nepriateľmi, odvtedy som sa tej chodbe vyhýbal. Ani neviem ako prebehli skúšky (to že nie všetci majú dopísané všetky známky, aj keď skúšky robili ani nespomínam) a už sme sedeli na záverečnej hostine.
Od pána Alberta B. sme sa dozvedeli, že Clapham odcestoval niekam do Bulharska (aspoň jedna dobrá správa) a že ministerstvu šlo vždy len o dobro žiakov tejto školy a určite si všetci budeme rozumieť.. Pravdaže. Potom nasledoval príhovor Brumbála, po ktorom všetci asi 10 minút tlieskali, on sa len usmieval zatiaľčo Albert B. vyzeral, akoby ho každú chvíľu museli previezť do Munga s mŕtvicou. Cesta vlakom prebehla v poriadku a ani sme sa nenazdali, už sme boli ubytovaní v Kotli. Máme malú izbu pre dvoch kde sa nedá hnúť, pretože sme si za peniaze ktoré sme dostali za zber lístia nakúpili veľa vecí, ktoré akosi blokujú premávku v izbe (ďalší z dôvodov, prečo sme teraz s Hay u nás doma). Jedného dňa sme boli v Portsmucku na raňajkách, keď k nám prišla Aliss a ukázala nám najnovší výtlačok novín, v ktorom sa písalo o.. smrti pána Coldwella. Myslím, že až v tej chvíli sme si uvedomili, aká je situácia vážna a že máme šťastie, že sme vôbec na hrade tento rok prežili, kedže sme strkali nos do vecí, ktoré boli trocha nad naše sily.. nemali sme však na výber, kedže nikto iný sa nejako nemal k činu.. Pohreb pána Coldwella skutočne nebudem opisovať, stále je to dosť silný zážitok, pamätám si, že som vtedy ako v tranze vstal z lavice a povedal celému osadenstvu pár slov o tom, aký to bol človek a aká je situácia vážna.. Po pár dňoch sme sa presunuli do Norwichu, kde bývajú moji rodičia a odvtedy tam bývame. Je príjemné byť zasa s nimi, aspoň lepšie spoznajú Hay a ona ich, myslím, že si už na seba zvykli a sú z nich dobrí priatelia. Beriem ju na výlety po meste a okolí, snažím sa, aby sme sa nenudili a nejako nám ubehol čas do odchodu na hrad. Stala sa ešte jedna vec, ktorá je asi jediným pozitívom v týchto chvíľach, ale to až neskôr, počujem ako sa zdola ozýva buchot vidličiek, tak radšej idem na raňajky, nech za mnou nečakajú..
