Tajomstvo lesa odhalené!

Budem v zápise pokračovať tam kde som skončil naposledy, teda pri sobote večer. Keď som v nedeľu ráno vstal, hneď som tušil, že niečo so mnou nie je v poriadku. Myslel som si, že cez noc sa dá telo dokopy, bohužiaľ sa tak nestalo a ja som sa bledý ako stena vydal na raňajky. Šiel som tam zbytočne, aj tak som nemal na nič chuť a tak som len hľadel do prázdna. Keď jedlo zo stolov zmizlo, šiel som späť do klubu kde som si opäť trocha zdriemol pri krbe, až do craftingu ktorý začínal po obede, na ktorom nám prof. Orwell oznámila, že niekto ten plot očividne úmyselne zapálil a má možnosť priznať sa, bez trestu. Zdalo sa mi čudné, aby niečo takéto nepotrestala, ale tak... aj tak sa k tomu nik nepriznal, takže na tom nezáležalo. Po obede som teda šiel na ten crafting, kde sa nás dokopy nazbieralo asi 5. Vyrábali sa trojnožky, nejakým zázrakom sa mi podarilo vyrobiť dokonca dve kusy. Jednu z nich mám hore v izbe, na druhej zvyknem najnovšie sedávať v klube, snáď sa po pár dňoch nerozpadnú.

Po večeri na ktorej som opäť nič nejedol som sa vydal do knižnice, nájsť nejakú knihu o čarodejných chorobách. Vyššie som zabudol uviesť, že prof. Orwell (alebo Sayaka? už si nepamätám), nám taktiež povedala o pravdepodobnosti výskytu akejsi choroby u ľudí, ktorí pomáhali hasiť požiar. Pár ľudí už vraj kvôli nej bolo na ošetrovni a tak som považoval za dobrý nápad, skúsiť o nej niečo nájsť. Nedošiel som ani po druhú poličku, keď ku mne prišla Aniyah a pozorne si ma prezrela. Po krátkom rozhovore som usúdil, že bude lepšie ak na tú ošetrovňu predsa len pôjdem, nemalo zmysel škriepiť sa s ňou, aj tak mala pravdu. Sayaka mi dala izbu spolu s Dariusom a Theodorom, z ktorej som sa po pár minútach presťahoval do zadného krídla, ďaleko od všetkých. Nie žeby som proti nim niečo mal, len mám rád po celom dni trochu ticha... Sayaka do mňa naliala nejaký elixír chutiaci ako slama a keďže na ošetrovni sa toho veľa robiť nedá a ja som bol unavený, šiel som spať.

Na druhý deň ráno som sa cítil trochu lepšie a tak ma pustila preč. Na bylinkách som bol z môjho ročníka jediný, premeny som strávil vedľa Nell, neviem kam sa všetci podeli. Myslím že práve v pondelok pri večeri nám Sayaka oznámila, že konečne zistili, čo sa deje v lese. Celá sieň stíchla a napäto ju sledovala. Najpodstatnejšie boli asi dve slová: ječicí plíseň. Myslím že som nebol jediný, kto v duchu prepadol miernej panike, pretože príznaky by presne sedeli, malátnosť a nechuť do jedla. Sayaka ďalej vravela, že táto choroba má tri fázy, pri prvej nemá zmysel chodiť na ošetrovňu, maximálne preventívne. Prvá fáza údajne nie je nákazlivá, preto netreba podliehať panike. Nákazlivá je až druhá fáza, choroba sa prenáša dotykom, vtedy je už potrebné ísť na ošetrovňu, pretože sa ľahko môže stať, že sa behom pár hodín nakazí polovica hradu, ak ju človek nestihne včas zaregistrovať. Po skončení príhovoru šli k nej všetci, ktorí sa považovali za nakazených, po chvíľkovom zaváhaní som šiel aj ja, nemá význam niečo takéto tajiť. Pár ľudí s ňou na ošetrovňu odišlo hneď, ja som sa rozhodol, že počkám do druhej fázy, nebudem na ošetrovni ako starec čakajúci na smrť už teraz.

V utorok sa toho veľa neudialo, snažil som sa šetriť sily, kedže sa striedali prívaly malátnosti a normálneho stavu. Také zlé to nebolo, už na bylinkách v pondelok som si všimol, že prof. Senter nie je celkom vo svojej koži, moje obavy sa potvrdili na numerológii, kde sme preberali číselnú mriežku, alebo niečo podobné. Nech mi ju akokoľvek vysvetľovala, nedokázal som pochopiť princíp vpisovania čísel dovnútra. Nakoniec som zamumlal čosi o tom, že mi to posledné dni nemyslí a skleslo ju sledoval. Na moje veľké prekvapenie skonštatovala niečo podobné o nej, keď som sa nad tým zamyslel, bola pri hasení požiaru spolu so mnou, je teda celkom možné že... Nie, netreba myslieť hneď na to najhoršie, určite je len prepracovaná. V stredu sa konali vianočné trhy, čo prinieslo do hradu celkom inú atmosféru. Na chvíľu celá škola zabudla na nákazu a všetci sa hrnuli na tretie poschodie, kde už boli pripravené stánky od Malkinovej a pána na crafting. Rady tam boli počas celého dňa, obdivujem ľudí, ktorí tam vydržali stáť kvôli zopár veciam pre priateľov a blízkych. Spočiatku tam chýbali stánky študentov, našťastie sa neskôr zjavila Kath, u ktorej som nakúpil snáď 3/4 všetkých vecí, ktoré tam mala. Spokojný sám so sebou som sa nakoniec aj ja postavil na koniec radu u Malkinovej a čakal a čakal... Keď som konečne prišiel na rad, kúpil som pár hodiniek a nejakých plyšákov. Hodinky som vždy považoval za úplne najlepší darček + všetci majú radi plyšáky, takže nebolo nad čím premýšľať.

Vianoce prebehli vo výbornej nálade, vo vstupnej sieni už bol klasický veľký stromček a pod ním truhličky na darčeky, ktoré v priebehu noci škriatkovia doručia adresátom. Okolo obeda prof. Senter zvolala stretnutie klubu byliniek, na ktorom nám všetkým dala malý darček, pozostávajúci z veľkolepej čokoládovej ruže a zopár semienok. Všetci sa usmievali a ďakovali, dokonca aj môj zlý stav si dal na chvíľku prestávku a skoro som zabudol, že som pravdepodobne nakazený. Zvyšok dňa som sa len klasicky flákal, rozdal darčeky pár ľuďom a sedel v klube. Po hostine dorazili Rosie a Nell, dal som teda darčeky aj im, znova sa všetci usmievali a ďakovali, až kým som sa nezačal cítiť znova malátne a ospalo. Unavenými očami som sledoval dvojicu, ktorá si rozbaľovala darčeky, keď zrazu Rosie vstala, trocha sa jej zatočila hlava a opäť si sadla. Chvíľku som ju sledoval, pohľadom som lietal medzi ňou a Nell, keď v tom mi napadla hrozná myšlienka. Je možné, že Rosie je takisto nakazená? Koľko ľudí to chytilo a ako je možné, že sa to rozšírilo aj medzi doteraz celkom zdravých ľudí? Pomaly som dvihol ruku a položil ju na krk, na ktorom som zacítil niečo, čo tam celkom určite byť nemalo. Ako vo sne som vstal a presunul sa na ošetrovňu, kde mi madam Pomfreyová len potvrdila moje obavy. Fáza číslo 2. Vyzerá to tak, že nový rok strávim na ošetrovni, vlastne asi aj trocha väčšiu časť roka... Všetci musíme dúfať, že čoskoro budú hotové elixíry proti tejto chorobe, fáza tri je vraj smrteľná, tam sa rozhodne nikto nechce dopracovať.

Les v plameňoch

Keď som sa včera ráno prebudil v klube, ešte som netušil, že na konci dňa sa tam budem vracať unavený, zoslabnutý a celý od dymu. Vyzerá to tak, že na hrade je možné skutočne všetko, práve keď si mnohí začínali myslieť, že sa situácia vďaka plotom vrátila do relatívne normálnych koľají, stalo sa... No, čo sa stalo sa dozvieme neskôr, nech v tom nie je zmätok. Tak teda, po prebudení sa v klube som sa dal trocha dokopy a zbehol na raňajky. Vyšlo ďalšie číslo Veštca, Brumbál je stále na konferencii čarodejníkov, vyzerá to tak, že len málo ľudí na nej s ním súhlasí, ale Brumbálovi nikdy priveľmi nezáležalo na tom, čo vravia ostatní, takže to je v podstate jedno. Môj rodný Norwich si udržuje v metlobale zatiaľ peknú 4. priečku, snáď mu to dlho vydrží. Najväčším prekvapením je asi úspech Clary, ktorá so svojím novým tímom zatiaľ starostlivo poráža všetko, čo im príde pod ruku. Mám nepríjemný pocit, že porazia aj ten Norwich, tak to už v športe chodí, lepší vyhráva (väčšinou).

Po raňajkách a prehodení pár slov s druhým Mattom a Ay som sa odobral do klubu byliniek, na ďalšie stretnutie. Trochu ma prekvapilo, že tam chodia hlavne prváci a druháci, nezazrel som tam odo mňa nikoho staršieho. Prišli asi traja noví členovia, od prof. Senter som dostal bojovú úlohu, povedať im niečo málo o fungovaní klubu. Snáď som im to vysvetlil dobre, nechápal som, prečo sa všetci tvária akoby som vravel niečo mimoriadne zábavné, ešte aj prof. Senter vyzerala, akoby sa mala každú chvíľu rozosmiať. Rovno som si aj kúpil pár cibuliek na sadenie, dúfam že tie kvety nezabudnem zalievať ako minulý rok. Čas do tej doby výrazne pokročil a ostávalo len pár minút do začiatku iného klubu, tentokrát elixírov. Vyberal sa správca skladu prísad, to by som nebol ja, keby som sa neprihlásil. Okrem mňa sa prihlásil aj Danny, prof. Alert po chvíľke skonštatoval, že pre zvýšenie efektivity môžme spravovať sklad obaja. Všetci si navarili pár elixírov, dostal som od skladu kľúče a pobral sa do skleníkov, zasadiť tie cibuľky. Po pár minútach som bol opäť donútený vyhľadať prof. Senter, tentokrát aby som jej oznámil, že v kôlni už nie sú malé kvetináče. Sľúbila že objedná nové a ja som sa s dobrým pocitom odobral do klubu, ako inak.

V klube už 2 dni nik okrem mňa nebol, Rosie má pochopiteľne lepšie veci na práci, teraz keď sú s Dannym, Nell je pravdepodobne na fakulte a tak som tam len sám. Vzal som teda do ruky noviny a porovnával metlobalové výsledky z minulých čísel, keď v tom pri mne pristála pekná hnedá sova. V poslednej dobe mi chodia listy častejšie ako je zdravé, takže som len skepticky roztrhol obálku a vytiahol list. Nebudem okolo toho dlho chodiť, moje nádeje že sa Mike vráti na hrad sa definitívne zrútili. Mike sa odsťahovala do Nemecka, iná škola, iní ľudia, jednoducho... Nahnevaný na celý svet som list hodil do ohňa a mrzuto hľadel do plameňov. Musel som zadriemať, pretože ma náhle prebudil hlas prof. Orwell, ktorá zvolávala na nádvorie študentov a profesorov. Okamžite som vyletel z klubu a bežal na určené miesto. Cez okná a vonkajšie dvere sa valili oblaky dymu a štipľavého zápachu spáleného dreva, tušil som, že situácia je vážnejšia než kedykoľvek predtým. Po chvíľke som dobehol na nádvorie, kde už boli prof. Senter a Orwell. Orwell nám oznámila, že severná časť plotu je v plameňoch. Náhlivo sme sa pobrali k lesu, už z diaľky sa dalo určiť, kde je hlavné epicentrum požiaru.

Plamene šľahali do výšky, všade bol dym a časť plotu bola spálená tak, že sa už nedala zachrániť. Teplo sálajúce z ohňa bolo neznesiteľné, no napriek tomu sme so skupinou ďalších pár profesorov a odvážlivcov zdvihli prútiky a začali bojovať proti najdesivejšiemu zo živlov. Ani neviem ako dlho sme tam stáli a snažili sa uhasiť čo sa dalo, no po pár minútach úporného čarovania sa nám podarilo oheň dostať pod kontrolu. Všade naokolo boli kašľajúce postavy, zvieratá pobehujúce okolo a ručiace od hrôzy, všetci červení v tvárach od tepla, ktoré napriek zahaseniu ohňa ustupovalo len pomaly. Keď si už všetci mysleli, že je nebezpečenstvo zažehnané, na trocha vzdialenejšej strane plota preskočilo pár iskier a oheň sa rozhorel nanovo s ešte ničivejšou silou. Nik našťastie nespanikáril a všetci sme opäť zodvihli prútiky a začali hasiť. V jednej chvíli sa chlapcovi vedľa mňa chytil plášť a začal horieť. Uskočil som od neho a ani neviem ako, zázrakom sa nikomu nič nestalo. Znova som sa obrátil smerom k plotu a nekonečne dlho som mával prútikom, až kým oheň konečne, tentokrát definitívne, nezhasol... 

Skľúčene som si pozrel škody, ktoré napáchal, no asi to mohlo dopadnúť aj omnoho horšie. Nik nebol zranený a prof. Orwell nás všetkých poslala späť na fakulty. Naposledy som prebehol po všetkých prítomných pohľadom, ubezpečil sa, že sú všetci v poriadku (možno trochu dlhšie som pohľadom spočinul na prof. Senter, predsa len, hasila blízko mňa, je prirodzené že som mal strach, či sa niečo nestalo) a odobral sa do klubu. Zamieril som hneď k umývadlu, zhodil zo seba zadymený plášť a dal sa trocha dokopy. Vyčerpaný som sa hodil do kresla pri krbe a premýšľal nad tým, ako sa niečo takéto mohlo stať. Bolo to zvláštne, ale človek by povedal, že po toľkom čarovaní budem mať chuť zjesť aj mantichoru, no ja som prekvapivo nemal chuť vôbec na nič. Asi po polhodine som začal byť akýsi zvláštne ospalý, nuž som len zavrel oči a takmer okamžite zaspal. Teraz je skoro ráno, ja stále nemám na nič chuť, to bude asi nejaký pozostatok z večera, pravdepodobne telo považuje dym a výpary z ohňa za výdatnú náhradu stravy.

Plot v plameňoch

Oheň konečne porazený