Halloween, Aliss a Bradavický zpravodaj

Keď som v nedeľu ráno zišiel do Veľkej siene na raňajky, čakal ma každoročný mierny šok. Vstupná hala bola plná krvi, akýchsi lietajúcich príšer a kostier. Po chvíľke mi došlo, že je Halloween a niet sa čomu čudovať. Chvíľku som sa bavil na vystrašených tvárach pár prvákov, ktorí tiež skúmali halu a šiel na raňajky. Samozrejme, neboli to klasické raňajky, boli tam rôzne krvavé pudingy, čosi v čomsi čo som ani nedokázal pomenovať, koláče s očami... Klasika. Po raňajkách som zbehol do klubu, kde boli na zemi úhľadné kôpky prvého čísla časopisu. Plný očakávaní som si jedno číslo vzal a prelistoval ho, musím uznať že pán Pince odviedol skvelú prácu. Aj Nell sa usmievala a nedočkavo sme očakávali príchod Rosie, ktorá dostala špeciálnu úlohu. Odniesť časopisy všetkým profesorom, ktorí nám pomáhali. Vzala to športovo a s miernou nervozitou sme všetci traja vzali čísla a šli pred Veľkú sieň.

Po pár minútach sa školou rozľahol hlas profesorky Orwell, vraj nejaký Black a Coliar predávajú akýsi časopis... O pár sekúnd na to už predo mnou stál rad ľudí a ja som s vďačným úsmevom začal predávať. Cena je tam veľmi symbolická, 10 svrčkov, ale našli sa aj ľudia, ktorí prihodili čosi viac, na rozvoj. Nell šla zatiaľ predávať do siene. Asi po polhodine, keď mi už neostali žiadne čísla, som sa rozhodol ísť tak ako v sobotu na crafting a pomôcť s ohradzovaním lesa. Šlo to dobre, dostali sme sa až za Hagridovu chalupu a potom to zabalili, pretože začínala hostina v sieni. Profesorka Orwell nám povedala čosi málo o výsledkoch sobotňajšej výpravy do lesa, vraj nehrozí bezprostredné nebezpečenstvo a niet sa čoho báť, síce profesori asi niečo málo objavili, ale očividne nič závažné.. (čo teda znamená to každodenné jačanie?). Po nej profesor Carey poďakoval všetkým za pomoc a povedal, že v pondelok by sme mali byť s ohradzovaním hotoví. Po hostine sme s Nell vzali do klubu toľko jedla, koľko sa len dalo (ukázalo sa, že to nebol až taký chytrý nápad, nemá ho kto dojesť) a šli si pripiť (len ležákom samozrejme) na úspešné prvé vydanie časopisu. Neskôr sa vrátila aj Rosie, vysmiata ako slniečko. Vravela niečo o Dannym, očividne sa konečne dali dohromady, čo je dobrá správa, aspoň sa nemusí ďalej trápiť.

V pondelok na bylinkách sa stalo niečo, čo mi na chvíľu vyrazilo dych, spolu s Ay vošla do skleníka aj Aliss. Bledá, vychudnutá, bez akejkoľvek známky toho, že ma pozná sa postavila k stolu a sledovala výklad. Alebo skôr, snažila sa udržať na nohách a sledovať výklad. Nemohol som sa na to pozerať (prof. Senter očividne tiež nie) a po pár minútach som ju vzal na ošetrovňu. Jasné, že po ceste vravela že jej nič nie je a obral som ju o hodinu. Tvrdohlavá až do konca. Sayaka si ju kritickým okom prezrela a skonštatovala, že ak sa cíti tak dobre ako vyzerá, čuduje sa, že ešte neumrela. So zmiešanými pocitmi som sa odobral späť do skleníkov, nanešťastie bol už koniec hodiny. Po obede som sa zastavil na kus reči s prof. Careym, je príjemné na chvíľku zabudnúť na starosti a vypočuť si názory niekoho iného. Večer sme dokončili ploty, les je teraz neprístupný, pokiaľ sa niekto nerozhodne preskočiť ich a nevydať sa tak napospas hladným vlkom a medveďom. Každý večer od neho počuť rovnaké zjačanie, stále nik netuší, o čo tu ide...

V utorok večer, dosť neskoro potrebovala Nell kamsi ísť, no keď sa vrátila, hneď som vedel, že sa niečo stalo. Chytila ju Orwell a pravdepodobne dosť surovo zbuzerovala za niečo, čo pred troma rokmi nenahlásila (čo to bolo som sa dozvedel včera, no nemá zmysel znova to otvárať, ani vo forme denníkového zápisku). Bolo mi jej ľúto, po chvíli sa trocha upokojila a obaja sme zamyslene hľadeli do ohňa, myšlienkami kdesi inde. Zo zamyslenia ma vytrhla akási známa sova, nemohol som si ale spomenúť, kde som ju videl. Prekvapene som si prevzal obálku a otvoril list. Bol od Aliss, pár viet o tom ako je na ošetrovni a bola by rada za nejakú spoločnosť. Povedal som to Nell, ktorá mi zapriala na chodbách veľa šťastia a po chvíľke váhania som šiel von. Ak si mám vybrať potenciálny trest alebo priateľov, nemusím dlho uvažovať, čo to bude. O chvíľu som už klopal na ošetrovňu, ktorej dvere sa otvorili a mne sa naskytol pohľad na mierne rozospatú Sayaku. Pichlo ma pri srdci, keď som si uvedomil, že som ju asi zobudil, no na zmätkovanie nebola vhodná chvíľa.

Po krátkej výmene názorov o návštevných hodinách a celej situácii sa mi ju podarilo prehovoriť. Šla sa pozrieť či Aliss nespí a o malý okamih som už bol v miestnosti pre pacientov. Tu som si vypočul skoro až neuveriteľný príbeh o tom, ako sa Aliss dozvedela, že ju Ash údajne s niekým podviedol, ako posledné dni nevychádzala z izby a ťažko znášala celú situáciu a podobné veci. Nechcelo sa mi tomu veriť, Ash ktorého poznám by nikdy v živote nič podobné nespravil, vyzerali spolu predsa šťastní... Poradil som jej, nech si s ním čo najskôr o všetkom poriadne pohovorí, ešte nikdy v živote sa nič nevyriešilo ignoráciou a zlou náladou. Z pôvodných 5 minút, ktoré som mal povolené od Sayaky sa nakoniec stalo asi 20, nechcel som jej brnkať na nervy (mohla ma pokojne vyraziť aj s dverami a nespravila to, na Vianoce jej za to niečo musím kúpiť!) a keď zaklopala na dvere, rozlúčil som sa s Aliss a šiel späť do klubu. Tam som to vyrozprával Nell, myslím že mala právo počuť to. Chvíľku sme nad tým celým uvažovali a nakoniec šli spať. Musím povedať Ashovi, nech čo najskôr zájde za Aliss, stále som pevne presvedčený, že niečo také nespravil, celé to musí byť len nejaké nedorozumenie...

(pár slov profesora Careyho)

Hľadanie Aliss a ohradzovanie lesa

Aj keď bol včera prvý deň víkendu a mohol by som si pospať po dlhom týždni dlhšie ako zvyčajne, nestalo sa tak. Vstal som skoro, ešte pred raňajkami a naposledy skontroloval články do časopisu. Nell a Rosie ešte spali a tak som sa potichu ako prízrak vytratil do siene, kde som prečkal tých pár minút do raňajok. Už ani neviem čo som jedol, z klasického zamyslenia ma vytrhli Danny s Jeffom, ktorí sa posadili vedľa mňa. Prehodili sme pár slov a dvojica vedľa mňa sa pustila do jedla. V sieni som si všimol pár modrých plášťov a moje obavy o Aliss opäť vystúpili na povrch. Šiel som teda za Theodorom, ktorého som ako jediného poznal a spýtal sa ho, či o nej niečo nevie. Očividne o tom nechcel hovoriť vnútri a tak sme šli kúsok von pred hrad. Tam mi pohrebným hlasom rozprával o tom, ako zle sa Aliss v posledných dňoch mala, vravel niečo o Ashovi a ešte niečo o tom, ako spomínala, že sa jej už nechce žiť. Veľmi sa mi to nezdalo, no niečoho takého som sa presne obával. Prebehol som snáď celú školu, všetky tajné chodby a miestnosti ktoré poznám, no nenašiel som ju, podľa očakávaní. Presunul som sa teda k plánu B. Profesori.

Ako prvá mi pochopiteľne napadla profesorka Senter, no na moje veľké sklamanie v kabinete nebola. Zbehol som teda pár poschodí nižšie, ale ani profesor Carey nebol k nájdeniu. Začínal som byť mierne zúfalý, ale ešte som predsa len skúsil ošetrovňu, Sayaka tam predsa vždy je, spoľahlivo pripravená riešiť akýkoľvek problém... Ale nebola tam. Moja paranoidná myseľ začala skladať rôzne hrôzostrašné scenáre (ako vždy), no našťastie som sa po pár sekundách spamätal a šiel hore do fakulty. Dole schodmi práve schádzal jediný človek, ktorý vtedy mohol nejako pomôcť - Ben. Veľmi rýchlo pochopil, že sa niečo deje a po krátkom vysvetlení mi odporučil nájsť Asha, ten niečo určite bude vedieť. Ale Ash, rovnako ako všetci ostatní, o Aliss takisto nič nepočul. Niekto z nás si spomenul, že Lorra má práve teraz skúšku z lietania. Nevedeli sme ale kde a tak sme prebehli snáď polovicu tried na hrade. Nakoniec sme ju našli a povedali jej o čo ide. Len prikývla a o chvíľku sa už rozhlasom niesol jej hlas hľadajúci akékoľvek informácie o Aliss. Asi som vyzeral horšie ako som sa nazdával, pretože Ben mi niekoľokrát povedal, aby som sa upokojil, možno nakoniec nejde o nič vážne. Ako som sa o pár minút dozvedel, ani nešlo... Profesorka Strawberry mi poslala sovu s lístkom v ktorom stálo, že Aliss tvrdo spí na izbe.

Konečne som si vydýchol, aj keď sa mi zdá čudne, že celý týždeň nevyliezla von. No, asi občas každý potrebuje byť sám. S podstatne lepšou náladou som sa odobral na crafting, na ktorom sa zišla snáď polovica školy. Vyrábali sme ploty, ktoré sme následne nosili k okraju lesa. Pozor tam na to dával Carey, spolu so Senter a Orwell. Stavba prebiehala disciplinovane, konečne všetci pochopili, že nemá zmysel pridávať profesorom ďalšie starosti a tak všetci robili čo mali a práca šla pekne od ruky. Ešte na začiatku stavania sa do lesa vypravila štvorica v zložení Burst, Maelstrom, Redhorn a Sayaka. 2x obrana proti čiernej mágii, odborník na zveri a ošetrovateľka, pekný výber. Čas sa pomaly nachýlil k deviatej hodine, no výprava nebola nikde k nájdeniu. Asi málokto prehliadol ustarané pohľady profesorov a študentov, ktoré čoraz častejšie zabiehali k miestu, kde štvorica vošla do lesa. Nejaká prváčka od nás dostala náhle nutkanie pohladiť si jeleňa, za čo nám Orwell strhla 10 bodov.. 10 prekliatych bodov! Tajne som dúfal, že tú prváčku jeleň roztrhá za jej hlúposť na kusy, bohužiaľ sa tak nestalo a tak bola bodová strata celkom zbytočná.

Pár minút pred večierkou, kedy sa výprava stále nevracala a o nervozite všetkých prítomných už nebolo pochýb, som sa musel odobrať do klubu po články, ktoré som neskôr zaniesol Pincovi. Našťastie bolo rozhlasom vyhlásené, že sa štvorica vrátila z lesa v relatívnom poriadku a všetci si určite vydýchli. Odniesol som teda články Pincovi do knižnice, povedal mu podrobnosti potrebné na zhotovenie prvého čísla a odobral sa po dlhej dobe prespať na fakultu. V izbe som našiel nahnevaného Bena, ktorý vravel niečo o Dannym a o jeho zlom správaní. Je pravda že Dannyho a Willa som stretol tesne za obrazom, snáď ich nenapadlo liezť von... Bolo samozrejme naivné myslieť si to, Ben po chvíľke šiel von aby to skontroloval a pravdaže, Dannyho našiel niekde na móle... Nemal som silu komentovať to a po chvíľke sme obaja šli spať, dnes sa má pokračovať v stavbe, okrem toho vychádza prvé číslo časopisu, tak nech ráno nie sme ako mŕtvoly.

Zakázaný les vracia úder

Za tie roky strávené na hrade som počul už desiatky príbehov o lese. Niektoré sú desivé, pri niektorých zostáva rozum stáť a niektoré sú naopak úplne nezmyselné. Avšak žiadny z nich sa nevyrovná momentálnej situácii v lese a jeho okolí. Už minulý rok začínalo ísť do tuhého, zranenia a smrť jedného študenta tieto slová len podčiarkujú. Myslím, že všetci v kútiku duše dúfali, že cez leto sa situácia upokojí a zázračne sama od seba vyrieši (resp. profesori ju vyriešia). Ako už ale býva zvykom, nestalo sa tak a znova tu máme napadnutia, nehody, zranenia... Ale pekne od začiatku.

V nedeľu ráno som sa prebudil v klube pri krbe (ako inak), dal sa trocha dokopy a šiel s Rosie na raňajky, zhodou okolností spala takisto v klube. Po pár minútach vysedávania v sieni som si všimol profesora Careyho ako vstal od stola a chystá sa odísť. Spomenul som si na úlohu z OPČM, ktorú som stále nemal hotovú a ani neviem ako, zastavil som ho na polceste zo siene a požiadal ho o pomoc. Uľavilo sa mi keď súhlasil a tak som za ním po raňajkách šiel do kabinetu. Sotva som mu stihol povedať čo potrebujem, keď vtom niekto zaklopal na dvere. Nejaká mladá slečna nebola zaradená a tak som vstal a odišiel s tým, že sa zastavím neskôr, zaradzovanie je pochopiteľne omnoho dôležitejšie ako moja úloha. Pri blúdení po hrade som opäť stretol Rosie, ukázal jej pár miestností a nejako sme sa zarozprávali v jednej starej učebni. Až tesne pred večierkou som si spomenul, že už hodnú chvíľu meškám a tak som sa rozlúčil s Rosie a upaľoval opäť k profesorovmu kabinetu.

Bol som si skoro istý, že ma vyhodí, bola už skoro večierka, na moje veľké prekvapenie (jedno z mnohých ten večer) sa však len pousmial a pozval ma ďalej. Spoločnými silami sme dali nejako dokopy tú úlohu a trocha odbočili od pôvodnej témy. Moja chorobná zvedavosť sa ani tentokrát nezaprela a odbočili sme od témy úplne. Veľmi neuvážene som sa ho začal pýtať na veci, u ktorých by len úplný imbecil nepochopil skutočný význam. Profesor ma najskôr len mlčky pozoroval, neskôr sa začal mračiť a nakoniec mi položil otázku, ktorú som čakal od začiatku: "Prečo sa o to tak zaujímate?". V tej chvíli by som sa najradšej videl kdesi pod zemou, ale kedže som si za to mohol sám, nemal som už čo stratiť. Povedal som mu čo ma už hodnú chvíľu trápi a znepokojuje a viac menej som rátal s tým, že ma nahnevane pošle preč. Profesor na mňa však len pozrel a položil druhú otázku, ktorú som tentokrát nečakal vôbec: "Dáte si niečo na pitie?". Na chvíľku som celkom stratil reč a potom som zamumlal čosi o čaji.

Profesor len prikývol, chvíľku sa hrabal v kufri a potom mi podal šálku čaju. Keď sa opäť posadil, začal mi rozprávať jeho pohľad na vec, kým ja som len pomaly upíjal z čaju a pozorne počúval. Jeho slová dávali zmysel a po chvíľke mierne napätá atmosféra opadla a bolo to, akoby som sa rozprával so starým priateľom. Z nostalgie som spomenul Jamesa Coldwella, o ktorom mal profesor očividne vysokú mienku (nakoniec, asi ako každý, kto ho trocha lepšie poznal). Celkom som tam stratil pojem o čase a keď okolo polnoci profesor povedal, že má ešte nejakú prácu, okamžite som vstal a šiel. Určite má toho veľa aj bez mojich zvedavých otázok. Cestou do klubu (bol najbližšie) som za sebou začul nejaký pohyb. Otočil som sa a uvidel vysokú postavu, zahalenú v čiernom s prútikom v ruke. Asi prvýkrát v živote som nedostal chuť hrať sa na hrdinu a po chvíľke mi došlo, že to bol dobrý krok. O pár sekúnd na mňa totiž malú chvíľu mierila prútikom, potom švihla a vyparila sa. K čertu aj so zastieracím kúzlom! Po chvíli som sa spamätal a upaľoval do klubu, kde už klasicky sedela Rosie. Chvíľku sme sa bavili a potom som šiel spať, bol to dlhý deň.

No aby som sa dostal trocha aj k tomu lesu. Asi v pondelok večer sa rozhlasom začali ozývať hlasy profesorov, ktorí zvolávali študentov do fakúlt. Spomenul sa tam aj les, hlavne profesorka Orwell znela mimoriadne nahnevane (a to je vždy neklamný znak toho, že sa deje niečo, čo sa celkom určite diať nemá). Vysvetlenie sme dostali na druhý deň, kedy po večeri prehovorila veľmi vážnym hlasom ku škole. Opäť vraj boli nejaké útoky, škola sa preto začne počas víkendu ohradzovať akýmsi plotom a skupinka profesorov sa vydá preskúmať les. Vyzerá to tak, že tentokrát ide naozaj do tuhého. Atmosféra v škole je napätá, profesori sa tvária ešte vážnejšie než obvykle a od lesa sa každú chvíľu ozývajú hrôzostrašné zvuky, pri ktorých si radšej nepredstavujem, čo by mohli znamenať. Zranená bola aj Ay, očividne má niečo s rukou a okrem toho kríva. To všetko kvôli tomu, že chcela zachrániť nejakých prvákov, ktorí sa tam údajne zatúlali. Mne osobne sú životy hlupákov, ktorí sa tam napriek všetkým zákazom a bezpečnostným príkazom vydajú, celkom ukradnuté, ale ak na to majú doplácať moji priatelia... Dúfam, že cez víkend sa dozvieme viac.

Začína ma trápiť aj neprítomnosť Mike, od prázdnin som ju nevidel, nemám žiaden list, odkaz, proste nič. Dnes jej musím poslať sovu, snáď je v poriadku.. Posledný týždeň som nevidel ani Aliss, zvyčajne je na každej hodine a často ju stretávam na škole, teraz akoby sa s ňou prepadla zem. Dúfam, že jeden z tých zvukov od lesa nepatril zvieraťu, ktoré ju trhalo na kusy a s vražedným pohľadom v očiach sa nepozeralo smerom k škole, hľadajúc ďalší príjem čerstvého mäsa... *dokreslený malý vlk*

Prvý týždeň na hrade - zhrnutie

Tak, prvý týždeň nám zbehol ako voda a ja mám v posledných dňoch veľkú chuť do písania (ten časopis nakoniec možno nebol až taký zlý nápad), tak prečo ho nejako nezhrnúť... Všetko sa nám tak nejak rozbieha, začínam trocha viac spoznávať prvákov, aj keď pokiaľ by nenosili fakultné plášte, nemal by som šancu kamkoľvek ich zaradiť. Zdá sa, že v Nebelvíre sa tento rok zišla celkom zaujímavá parta, minimálne chlapci sú v pohode, dievčatá veľmi nepoznám. Včera okolo obeda sa z piateho poschodia ozýval podivný buchot, za pár minút sa tam zhromaždila hromada ľudí (ako vždy, keď sa čokoľvek deje) vrátane mňa. Po chvíľke blúdenia sme našli centrum diania, spoza akejsi sochy vytiahol Matt Mason Devona, ktorý bol v dosť žalostnom stave, vyzeral akoby mal každú chvíľku omdlieť. Neviem o čo tam šlo, no aspoň všetko dobre dopadlo a bol v poriadku.

Keď som sa vrátil neskôr na izbu, konečne som tam našiel Bena. Neviem kde trčal prvý týždeň, ale som rád že bol späť, jeho sarkastické poznámky mi začínali chýbať. Konečne som mal možnosť dať mu krabicu v ktorej sa nachádzala kompletná výbava Írskej metlobalovej zostavy + 2 plagáty Moranovej a Lyncha. Vyzeral úprimne prekvapený (celkom živo mi to pripomenulo scénu, kedy všetci dostali na večeru u neho doma normálne jedlo, len mne kúpil mrkvu, tváril sa dosť podobne ako vtedy ja). Keď som sa ho spýtal kde doteraz trčal, len čosi vyhýbavo zamumlal o plagáte na stene. Typický Ben. Po chvíľke som sa odpratal preč, očividne chcel byť sám, kedže zamyslene hľadel von oknom.

Šiel som ako inak do klubu, kde som skontroloval články, ktoré máme zatiaľ pripravené do prvého čísla. Dal som ich späť do truhly a začal spomínať na ľudí, ktorí už na hrade nie sú. Čo je horšie, nie je tu ani Mike, ktorá tu ale byť mala, neviem čo ju zdržalo, dúfam že je v poriadku. Myšlienky mi zaleteli aj k Andrewovi a Rosalie, teraz ľutujem, že som nemal možnosť rozprávať sa s nimi viac, obaja sú už kdesi v zahraničí a pravdepodobne ich už nikdy neuvidím. Tak to už občas v živote chodí... Neviem či som už spomínal, že tento rok máme "drobné" zmeny v rozvrhu. Najprekvapivejší je asi Alert, ktorý nás učí tri predmety, ak si dobre pamätám. Na druhej strane ma prekvapilo, koľko toho vie o čiernej mágii, po hodine sme sa pár minút rozprávali a dokonca sa tváril celkom priateľsky, možno nakoniec nie je taký zlý, za akého ho skoro všetci považujú.

Asi v utorok som do klubu nabral posledných dvoch členov, Emily a Rosie. Myslím, že obe budú platnými členmi, Emily som to spomínal ešte v lete a Rosie... tá sa tam vlastne ocitla možno mierne proti svojej vôli, kedže ju tam dotiahla na môj príkaz Nell. Ale keď sme jej všetko pekne vysvetlili, bolo to v poriadku. Po pár minútach sa už všetci (okrem mňa) výborne zabávali na tom, ako sa mi páči profesorka Senter a podobné hlúposti. Vedel som, že byť jedinou osobou mužského pohlavia bude zložité, ale takúto záplavu narážok, vtípkov a hlúpych poznámok som naozaj nečakal. Obzvlášť ak sa zíde kombo v zložení Rosie + Aliss + Nell, je to hotová katastrofa. Po mojich chabých pokusoch vysvetliť im, že za Senter som párkrát bol z čisto študijných dôvodov to bolo ešte horšie a tak som to vzdal. Skoro som porušil svoju dlhoročnú tradíciu o červenaní, ja sa sakra nikdy nečervenám! (ešteže bola v miestnosti taká tma)

Rosie inak trávi v klube dosť času, už na prvý pohľad je jasné, že ju neustále otázky o Dannym unavujú a idú na nervy. Ani sa jej nečudujem, keď som sa v piatok večer v noci prebudil a uvidel ju sedieť opretú o poličku s knihami v dosť zlom stave, bolo mi jej celkom ľúto. Je to dosť samotárska osoba, no dá sa s ňou výborne rozprávať o všetkom možnom. Kedže je od muklov, dozvedám sa každý deň kopec nových vecí (neuveriteľné čo tí muklovia dokážu vymyslieť!), ja jej na oplátku rozprávam o živote na hrade a mágii. Je to fajn, takto si zaspomínať na minulosť a zároveň ponúknuť novú informáciu niekomu, kto o čomsi takom doteraz nepočul. Je len dobré, ak príde na iné myšlienky, začiatky na hrade sú pre každého ťažké, hlavne za takýchto okolností...

Prvý deň a mŕtva sova?

Ubehlo asi 36 hodín od príchodu na hrad, ale aj za ten krátky čas sa toho stalo mnoho, rozhodne viac, ako za celé prázdniny, tak ideme na to. Presunieme sa asi o dva dni dozadu, kedy som si pobalil veci do kufra, zvesil zo stien Benovho domu metlobalové plagáty a zamkol kufor. Do ruky som vzal klietku so sovou a hurá do vlaku!

Cesta vlakom prebehla pokojne, sprievodca predával klasicky noviny, kúpil som rovno jedno číslo. Hneď prvá strana mi vyrazila dych, ministerstvo odvolalo z funkcie šéfa bystrozorov I. McKinleyho. Každý človek si pri čítaní tohto článku musel klásť otázku "preboha, prečo?!". Vraj nezvládnutie "kauzy Humming" a veci okolo toho. Na jeho miesto nastúpi akýsi A. Sharp, aspoň pozná Moodyho, tak to možno nebude taká tragédia. Spočiatku som sedel pri Aliss a nejakých prvákoch, neskôr som náhodne natrafil na skupinku Dannyho a Ay.

Po príchode na hrad som šiel rovno do mojej izby kde som odložil sovu a zbehol dole na zaradzovanie. Prvákov bolo tento rok akosi priveľa, alebo sa mi to možno len zdalo. Potešil som sa, keď klobúk zaradil Willa do Nebelvíru, menšiu radosť som mal zo zaradenia Rosie do Mrzimoru k Nell. To dievča nám mohlo získať desiatky bodov, myslí jej to. Namiesto toho pôjdu Mrzimoru, výborne.. Po hostine som šiel zavesiť plagáty do izby, vybaliť nejaké veci a spať. Dnes sme mali s Dannym v pláne spraviť prehliadku hradu pre prvákov, pridala sa aj Hay a Beatrix. Spravili sme dve skupinky a okolo obeda sme šli na to.

Všetko šlo hladko, úspešne sme prišli až na prízemie (medzitým som stretol profesorku Senter s ktorou som prehodil pár slov, mimo iného mi prezradila, že Kaitena tento rok nebude učiť). Napadlo mi, že prvákom ukážem skratku cez tú mučiareň, v ktorej bol asi pred dvoma rokmi haloweenský "poklad". V tej miestnosti sa nachádzal akýsi duch draka, alebo čo to bolo, napohľad desivý, ale mal by byť neškodný. Aspoň to som si vravel, až kým... Danny aj s dvoma prváčkami už boli vonku, keď v tom som začul ako Shyam (jeden z prvákov) volá o pomoc a zúfalo narieka.

Otočil som sa a naskytol sa mi hrozný pohľad. Na zemi ležala jeho sova, nehybná, napohľad mŕtva. To krásne biele zviera tam proste ležalo, aj keď pred pár sekundami bolo celkom v poriadku a pobehovalo za ním.. V hlave mi preblesklo snáď tisíc nápadov čo robiť, jeden menej užitočný ako druhý. Keď som sa po krátkej chvíľke spamätal, začal som utekať smerom k ošetrovni. Búchal som na dvere asi tri minúty, kedže nik neotváral, rozbehol som sa opačným smerom, tentokrát za profesorkou Senter. Tá našťastie bola v kabinete, vychrlil som na ňu čo sa stalo a už aj sme uháňali dole k sove. Keď sme tam dobehli (pichalo ma v boku ako ešte nikdy, ale to bola malá cena, za život sovy), bolo tam viac ľudí ako pred pár minútami. Mimo iného aj nejaká prváčka zo Zmijozelu, ktorá mala takisto na zemi sovu, v rovnakom stave ako Shyam...

Profesorka Senter ich chvíľku sledovala, potom ich vzala do náruče a šla s nimi k Hagridovi. Ten ich vraj skúsi dať do poriadku. Bol som z toho úplne vyvedený z miery, keby som im neukazoval tú chodbu, tým sovám sa nemuselo nič stať. Ako sa dokážem pozrieť na Shyama, ak sa jeho sova nedá dokopy? Ale nie, nesmiem takto uvažovať, Hagrid už dal dohromady predsa oveľa horšie prípady, aspoň to sa o ňom hovorí... Uvidíme zajtra, hneď ráno skočím za profesorkou a spýtam sa jej, ako sa tie sovy majú, ona bude niečo vedieť...

Tretí ročník - nečakané udalosti

Ubehol viac ako rok od posledného zápisu, ale ešte pred odchodom na hrad chcem niečo málo napísať o treťom ročníku, ktorý bol veľmi zvláštny po viacerých stránkach. Počas celého tohto ročníka a vlastne občas aj teraz ma prenasleduje spomienka na časy strávené s Hay. Nebudem to naťahovať, dopadlo to ako dopadlo, proste sme sa rozišli. Obaja sme sa zhodli na tom, že už to nebolo ako kedysi a nemá zmysel hrotiť to. Chyba nie je na nikoho strane, mám ju stále rád a dúfam, že si snáď ešte stále máme čo povedať, ako kamaráti, aj keď je pravda, že som ju na hrade druhý polrok nevidel, možno bola odcestovaná.

Hneď na začiatku roka som sa prihlásil na všetky PvP, skôr zo zvedavosti ako z veľkej túžby po vzdelaní. Veľmi skoro som zistil, že to bola tá najväčšia chyba akú som mohol spraviť. Okrem toho, že ma polovica týchto predmetov nebavila, ešte sme z nich väčšinou aj dostávali rôzne úlohy, na ktoré som často zabúdal, alebo som ich robil úplne zle. Dá sa povedať, že v kombinácii s mojou psychickou nepohodou a neustálymi spomienkami na staré časy boli prvé 2 mesiace na hrade utrpením. Potom sa to našťastie nejako ustálilo a vrátilo do normálnych koľají. Teda, skoro...

Vráťme sa o nejaké 2 roky späť. Clapham, inšpekcia, maskovaný chlap na hrade, smrť Parkera, smrť Coldwella. S priateľmi sme sa ešte cez leto zhodli, že tento rok sa na hrade niečo určite udeje, každý očakával minimálne nejaký útok zo strany Rudých. Namiesto toho sa podivné veci začali diať na mieste, ktoré by som nikdy netipol a síce.. Zakázaný les. Zvieratá z neho začali vychádzať až na úplný okraj, niekoľko študentov bolo ranených (medzi nimi aj Josh a Danny, nebolo mi všetko jedno), jeden študent prišiel o život..

Smrť Anthonyho Berga - ale bolo to naozaj tak? Skutočne bola chyba na strane chlapca, ktorý sa zatúlal k okraju lesa a tam našiel aj svoj hrob? Čo keď to bola jasná správa od bytostí, ktoré sa možno nachádzajú v strede lese a vytláčajú zvieratá? Čo ak sa nám všetkým prostredníctvom Anthonyho snažili povedať, aby sme sa k lesu nepribližovali a dali nám to takýmto krutým spôsobom jasne najavo? Nuž, nájsť pravdu sa nám tak skoro asi nepodarí. Z dôvodu veľkého rizika zranenia som ani neorganizoval metlobalové tréningy, čo ak sa nejaká smečka vlkov zatúla k štadiónu a napadne mojich spoluhráčov? To som naozaj nechcel riskovať...

Založenie školského časopisu - počas jednej hodiny POKT mi v hlave skrsla myšlienka, pri ktorej sa človek po rokoch chytá za hlavu a pýta sa sám seba "čo som to vlastne spravil?". Po hodine som si odchytil Nell a Aliss a navrhol im, či by spolu so mnou nechceli vydávať školský časopis. Bol som prekvapený, keď obe súhlasili. Dostali sme priestory, zohnal som ďalších dvoch členov a hurá do toho! Prvé číslo predpokladám na prvý štvrťrok, už mám v hlave pár nápadov na články.

Svatba Rosalindy Myfair - raz večer som sedel v Kotli spolu s Ay, keď za nami prišiel Ash a spýtal sa, či si nemôže prisadnúť aj jeho spoločníčka, Rose. Zahľadel som sa na ženu a hneď som ju spoznal. To je predsa tá ošetrovateľka od Munga, ktorá mi pred dvoma rokmi zachránila život! Samozrejme som súhlasil a nejako sme sa dali do reči. O pár dní sme všetci dostali pozvánku na jej svatbu. Kedže som na takej svatbe ešte nikdy nebol, nevedel som, čo od toho čakať. Musím však povedať, že to bol skvelý zážitok. Všetci sa výborne zabávali, atmosféra bola vynikajúca a skutočne som si to užíval. Neskôr sa mojej mame podarilo zohnať lístky na finále svetového pohára v metlobale, ale o tom zas niekedy nabudúce.