Budem v zápise pokračovať tam kde som minule skončil, aby som to mal po rokoch pekne pohromade. Keď som na Vianoce odchádzal s obavami na ošetrovňu, tušil som, že ide o druhú fázu choroby, ktorá ovládala skoro polovicu hradu. Madam Pomfreyová mi to žiaľ potvrdila a mne neostalo nič iné, ako ostať zhruba mesiac trčať na ošetrovni.. Väčšinu času som len tupo hľadel do stropu a premýšľal, ako mohla takáto absurdná situácia nastať. Občas som prehodil pár slov s ostatnými nakazenými ľuďmi, ale to bolo tak všetko. Po nekonečne dlhých dňoch nám bola oznámená správa na ktorú sme všetci s napätím čakali - bol namiešaný elixír, ktorý chorobu lieči. Vo všetkých tvárach naokolo sa zračilo šťastie a my sme boli konečne slobodní. Človek si uvedomí, ako má ten hrad rád až vtedy, keď nemá možnosť voľne sa po ňom pohybovať.. S úsmevom na tvári som opustil ošetrovňu a vybral sa na dlhú prechádzku po hrade, navštívil fakultu, pokecal si s ľuďmi v nej, pozrel som sa do klubu, na jazero.. Všetko vyzeralo skvelo, ako to už ale býva, ani toto obdobie šťastia nemalo dlhé trvanie.
O pár dní neskôr sa hradom rozľahol hlas Pincea, ktorý už klasicky predával noviny. Znel však akosi čudne chrapľavo a hneď mi bolo jasné, že niečo nie je v poriadku. Keď som prišiel do vstupnej siene, okolo už postávala skupinka ľudí so sklennými výrazmi na tvárach. Pince mi strčil do ruky výtlačok a odvrátil pohľad. S narastajúcim strachom som pozrel na titulnú stranu a uvidel ten titulok. Albus Brumbál - mŕtvy... Na minútu moja myseľ prestala pracovať, to predsa nemôže byť pravda, Brumbál, ten starý dobrák s láskavým úsmevom, vždy spoľahlivo prítomný a ochotný každému pomôcť, už nie je medzi nami. Najväčší čarodej všetkých čias, jediný koho sa Temný pán vždy bál... Ani neviem ako som vybehol o poschodie vyššie do tréningovej miestnosti a poriadne prečítal článok. Brumbál vraj umrel pri boji s Rudými, v ktorom sa mu podarilo vziať so sebou do hrobu aj ich hlavného vodcu. Znamená to teda, že Rudí sú konečne rozprášení a žiadne nebezpečenstvo od nich nehrozí. Alebo aspoň to si myslia naivnejší obyvatelia hradu. Spolok ako Bratstvo rudého polmesiaca sa nedá zlikvidovať tak ľahko. Pravdou však nepochybne je, že Rudým bol zasadený mimoriadne silný úder, z ktorého sa tak skoro nepozviechajú. Každopádne, Brumbál zomrel tak ako žil - pri boji za dobrú vec, až dokonca. O pár dní neskôr mal aj údajne veľkolepý pohreb, ktorého som sa však nezúčastnil. Pohreb Coldwella mi celkom stačil, niečo takéto by som nezvládol...
Atmosféra na hrade bola ešte hodnú chvíľu biedna, profesorov som vídal málokedy, starší študenti niesli tento úder takisto ťažko, obzvlášť Ash. Častokrát som ho videl postávať vo vstupnej sieni s hlavou sklonenou a pohľadom nesústredeným. Nečudoval som sa tomu, iste mal s Brumbálom skoro rovnako pevný vzťah, ako niektorí členovia profesorského zboru. Nanešťastie, nie všetci ľudia to dokážu pochopiť. Akoby naschvál mu hádžu polená pod nohy, zbytočne provokujú a donášajú jeden na druhého. Na jeho mieste by som už dávno vytiahol dýku a niekoho asi zabodol. Písať o tom, ako niekto podpálil kvety pred Brumbálovým portrétom a ten začal trocha horieť je zbytočné, to nepotrebuje slová... Po pár týždňoch, keď sa hrad ako tak spamätal zo šoku zo smrti riaditeľa som si jedného pekného dňa odchytil Ay a dovliekol ju do neďalekej miestnosti. Už dlhú dobu som vedel čo cítila a tak som si povedal, že to spolu môžme skúsiť. Aj keď som sa nasledujúce dni nášho krátkeho vzťahu snažil presvedčiť sám seba, že cítim to isté a všetko bude v poriadku, nebolo to tak. Podvedome som sa jej vyhýbal, čoraz častejšie som sa celé hodiny túlal po hrade, alebo hľadel na jazero, alebo postával na ihrisku a hľadel do prázdna..
Vo štvrtok sme mali suplované POKT s profesorkou Senter. Látku sme prebrali za relatívne krátky čas a poslala nás preč. Kedže sme na hodine boli len dvaja, Ay a ja, Ay vstala a pomaly odchádzala. Ja som len zamumlal čosi o tom že ju dobehnem (nedobehol som ju) a obrátil sa znova k profesorke. Každý normálny človek by proste vstal a šiel preč, ale to by sa nesmel volať Matthew Black. Začali sme sa rozprávať o rôznych veciach, minúty sa zmenili na hodinu, až som sa dostal k Ay a k tomu, akú hlúposť som spravil, keď som to celé začal. Profesorka ma prekvapivo nevyhodila z triedy s tým, aký som hlupák, naopak! Poradila mi, nech sa o tom s Ay porozprávam čo najskôr, vraj by som aj ja chcel vedieť takúto vec čo najskôr, ak by som bol na druhej strane. Pravdepodobne som vyzeral dosť biedne, pretože prišla ku mne, dala mi ruku na rameno a vyhlásila niečo o tom, že pre Nebelvír by takáto vec mala byť samozrejmosťou. Radšej si ani nepredstavujem ako mi vtedy horela tvár, ale napokon, mala pravdu. Ani jeden z nás si nevšimol že už je večierka, až kým profesorka neskontrolovala hodinky. Pobral som sa teda preč, s tým že za ňou môžem kedykoľvek zájsť, ak by som niečo potreboval.
Snáď celú noc som nad tým celým premýšľal, nakoniec som nabral odvahu a po jasnovidectve v piatok som šiel za Ay, vzal ju bokom a povedal jej, čo mám na srdci. No.. asi to mohlo byť horšie, kedže mi nevrazila päsťou, ani ma nezačarovala hroznou kliatbou, po ktorej by sa moja tvár podobala nejakej príšere. Bol som z toho dosť zničený, čo si všimla aj Nell, keď som prišiel do klubu. Po pár chlácholivých slovách sme šli von, pozrieť na zvieratá za ohradou. Mal som trocha lepšiu náladu a tak som navrhol, aby sme tomu jeleňovi a lani, ktorí tam boli dali nejaké mená. Nuž, Chris a Sandra sa na nás iste výborne bavili, škoda len, že sa im akosi nechcelo s nami rozprávať. Blížila sa večierka a kedže sa mi extrémne nechcelo trčať v podzemí pri krbe ako umierajúci starec, spýtal som sa Nell, či nechce ísť mrknúť na ihrisko. Súhlasila a tak sme už o pár minút sedeli na lavičkách na tribúne a zhovárali sa. Nell má veľmi nepríjemný zvyk, stále by niekam liezla, či už na plot, alebo na zábradlia na ihrisku. Z plota som ju skoro násilím dal späť na zem, po zábradlí síce s nádejou pokukovala, ale moje upozornenia si snáď vzala k srdcu a tak si len ľahla na lavičku a sledovala oblohu. Po chvíli som sa k nej pridal, náladu som mal čoraz lepšiu a tak sme sa len zhovárali o všetkom možnom aj nemožnom. Keď už bolo veľmi neskoro, zo žartu som povedal, že si môžme pozrieť aj východ slnka, takýmto tempom. To som ešte nevedel, že Nell to vzala celkom vážne a tak keď som sa pokúšal zaspať, celý čas ma bolestivo štuchala do chrbta, takže som ani oka nezažmúril. Ale východ slnka to bol pekný, to áno...
