Les v plameňoch

Keď som sa včera ráno prebudil v klube, ešte som netušil, že na konci dňa sa tam budem vracať unavený, zoslabnutý a celý od dymu. Vyzerá to tak, že na hrade je možné skutočne všetko, práve keď si mnohí začínali myslieť, že sa situácia vďaka plotom vrátila do relatívne normálnych koľají, stalo sa... No, čo sa stalo sa dozvieme neskôr, nech v tom nie je zmätok. Tak teda, po prebudení sa v klube som sa dal trocha dokopy a zbehol na raňajky. Vyšlo ďalšie číslo Veštca, Brumbál je stále na konferencii čarodejníkov, vyzerá to tak, že len málo ľudí na nej s ním súhlasí, ale Brumbálovi nikdy priveľmi nezáležalo na tom, čo vravia ostatní, takže to je v podstate jedno. Môj rodný Norwich si udržuje v metlobale zatiaľ peknú 4. priečku, snáď mu to dlho vydrží. Najväčším prekvapením je asi úspech Clary, ktorá so svojím novým tímom zatiaľ starostlivo poráža všetko, čo im príde pod ruku. Mám nepríjemný pocit, že porazia aj ten Norwich, tak to už v športe chodí, lepší vyhráva (väčšinou).

Po raňajkách a prehodení pár slov s druhým Mattom a Ay som sa odobral do klubu byliniek, na ďalšie stretnutie. Trochu ma prekvapilo, že tam chodia hlavne prváci a druháci, nezazrel som tam odo mňa nikoho staršieho. Prišli asi traja noví členovia, od prof. Senter som dostal bojovú úlohu, povedať im niečo málo o fungovaní klubu. Snáď som im to vysvetlil dobre, nechápal som, prečo sa všetci tvária akoby som vravel niečo mimoriadne zábavné, ešte aj prof. Senter vyzerala, akoby sa mala každú chvíľu rozosmiať. Rovno som si aj kúpil pár cibuliek na sadenie, dúfam že tie kvety nezabudnem zalievať ako minulý rok. Čas do tej doby výrazne pokročil a ostávalo len pár minút do začiatku iného klubu, tentokrát elixírov. Vyberal sa správca skladu prísad, to by som nebol ja, keby som sa neprihlásil. Okrem mňa sa prihlásil aj Danny, prof. Alert po chvíľke skonštatoval, že pre zvýšenie efektivity môžme spravovať sklad obaja. Všetci si navarili pár elixírov, dostal som od skladu kľúče a pobral sa do skleníkov, zasadiť tie cibuľky. Po pár minútach som bol opäť donútený vyhľadať prof. Senter, tentokrát aby som jej oznámil, že v kôlni už nie sú malé kvetináče. Sľúbila že objedná nové a ja som sa s dobrým pocitom odobral do klubu, ako inak.

V klube už 2 dni nik okrem mňa nebol, Rosie má pochopiteľne lepšie veci na práci, teraz keď sú s Dannym, Nell je pravdepodobne na fakulte a tak som tam len sám. Vzal som teda do ruky noviny a porovnával metlobalové výsledky z minulých čísel, keď v tom pri mne pristála pekná hnedá sova. V poslednej dobe mi chodia listy častejšie ako je zdravé, takže som len skepticky roztrhol obálku a vytiahol list. Nebudem okolo toho dlho chodiť, moje nádeje že sa Mike vráti na hrad sa definitívne zrútili. Mike sa odsťahovala do Nemecka, iná škola, iní ľudia, jednoducho... Nahnevaný na celý svet som list hodil do ohňa a mrzuto hľadel do plameňov. Musel som zadriemať, pretože ma náhle prebudil hlas prof. Orwell, ktorá zvolávala na nádvorie študentov a profesorov. Okamžite som vyletel z klubu a bežal na určené miesto. Cez okná a vonkajšie dvere sa valili oblaky dymu a štipľavého zápachu spáleného dreva, tušil som, že situácia je vážnejšia než kedykoľvek predtým. Po chvíľke som dobehol na nádvorie, kde už boli prof. Senter a Orwell. Orwell nám oznámila, že severná časť plotu je v plameňoch. Náhlivo sme sa pobrali k lesu, už z diaľky sa dalo určiť, kde je hlavné epicentrum požiaru.

Plamene šľahali do výšky, všade bol dym a časť plotu bola spálená tak, že sa už nedala zachrániť. Teplo sálajúce z ohňa bolo neznesiteľné, no napriek tomu sme so skupinou ďalších pár profesorov a odvážlivcov zdvihli prútiky a začali bojovať proti najdesivejšiemu zo živlov. Ani neviem ako dlho sme tam stáli a snažili sa uhasiť čo sa dalo, no po pár minútach úporného čarovania sa nám podarilo oheň dostať pod kontrolu. Všade naokolo boli kašľajúce postavy, zvieratá pobehujúce okolo a ručiace od hrôzy, všetci červení v tvárach od tepla, ktoré napriek zahaseniu ohňa ustupovalo len pomaly. Keď si už všetci mysleli, že je nebezpečenstvo zažehnané, na trocha vzdialenejšej strane plota preskočilo pár iskier a oheň sa rozhorel nanovo s ešte ničivejšou silou. Nik našťastie nespanikáril a všetci sme opäť zodvihli prútiky a začali hasiť. V jednej chvíli sa chlapcovi vedľa mňa chytil plášť a začal horieť. Uskočil som od neho a ani neviem ako, zázrakom sa nikomu nič nestalo. Znova som sa obrátil smerom k plotu a nekonečne dlho som mával prútikom, až kým oheň konečne, tentokrát definitívne, nezhasol... 

Skľúčene som si pozrel škody, ktoré napáchal, no asi to mohlo dopadnúť aj omnoho horšie. Nik nebol zranený a prof. Orwell nás všetkých poslala späť na fakulty. Naposledy som prebehol po všetkých prítomných pohľadom, ubezpečil sa, že sú všetci v poriadku (možno trochu dlhšie som pohľadom spočinul na prof. Senter, predsa len, hasila blízko mňa, je prirodzené že som mal strach, či sa niečo nestalo) a odobral sa do klubu. Zamieril som hneď k umývadlu, zhodil zo seba zadymený plášť a dal sa trocha dokopy. Vyčerpaný som sa hodil do kresla pri krbe a premýšľal nad tým, ako sa niečo takéto mohlo stať. Bolo to zvláštne, ale človek by povedal, že po toľkom čarovaní budem mať chuť zjesť aj mantichoru, no ja som prekvapivo nemal chuť vôbec na nič. Asi po polhodine som začal byť akýsi zvláštne ospalý, nuž som len zavrel oči a takmer okamžite zaspal. Teraz je skoro ráno, ja stále nemám na nič chuť, to bude asi nejaký pozostatok z večera, pravdepodobne telo považuje dym a výpary z ohňa za výdatnú náhradu stravy.

Plot v plameňoch

Oheň konečne porazený