Po večeri na ktorej som opäť nič nejedol som sa vydal do knižnice, nájsť nejakú knihu o čarodejných chorobách. Vyššie som zabudol uviesť, že prof. Orwell (alebo Sayaka? už si nepamätám), nám taktiež povedala o pravdepodobnosti výskytu akejsi choroby u ľudí, ktorí pomáhali hasiť požiar. Pár ľudí už vraj kvôli nej bolo na ošetrovni a tak som považoval za dobrý nápad, skúsiť o nej niečo nájsť. Nedošiel som ani po druhú poličku, keď ku mne prišla Aniyah a pozorne si ma prezrela. Po krátkom rozhovore som usúdil, že bude lepšie ak na tú ošetrovňu predsa len pôjdem, nemalo zmysel škriepiť sa s ňou, aj tak mala pravdu. Sayaka mi dala izbu spolu s Dariusom a Theodorom, z ktorej som sa po pár minútach presťahoval do zadného krídla, ďaleko od všetkých. Nie žeby som proti nim niečo mal, len mám rád po celom dni trochu ticha... Sayaka do mňa naliala nejaký elixír chutiaci ako slama a keďže na ošetrovni sa toho veľa robiť nedá a ja som bol unavený, šiel som spať.
Na druhý deň ráno som sa cítil trochu lepšie a tak ma pustila preč. Na bylinkách som bol z môjho ročníka jediný, premeny som strávil vedľa Nell, neviem kam sa všetci podeli. Myslím že práve v pondelok pri večeri nám Sayaka oznámila, že konečne zistili, čo sa deje v lese. Celá sieň stíchla a napäto ju sledovala. Najpodstatnejšie boli asi dve slová: ječicí plíseň. Myslím že som nebol jediný, kto v duchu prepadol miernej panike, pretože príznaky by presne sedeli, malátnosť a nechuť do jedla. Sayaka ďalej vravela, že táto choroba má tri fázy, pri prvej nemá zmysel chodiť na ošetrovňu, maximálne preventívne. Prvá fáza údajne nie je nákazlivá, preto netreba podliehať panike. Nákazlivá je až druhá fáza, choroba sa prenáša dotykom, vtedy je už potrebné ísť na ošetrovňu, pretože sa ľahko môže stať, že sa behom pár hodín nakazí polovica hradu, ak ju človek nestihne včas zaregistrovať. Po skončení príhovoru šli k nej všetci, ktorí sa považovali za nakazených, po chvíľkovom zaváhaní som šiel aj ja, nemá význam niečo takéto tajiť. Pár ľudí s ňou na ošetrovňu odišlo hneď, ja som sa rozhodol, že počkám do druhej fázy, nebudem na ošetrovni ako starec čakajúci na smrť už teraz.
V utorok sa toho veľa neudialo, snažil som sa šetriť sily, kedže sa striedali prívaly malátnosti a normálneho stavu. Také zlé to nebolo, už na bylinkách v pondelok som si všimol, že prof. Senter nie je celkom vo svojej koži, moje obavy sa potvrdili na numerológii, kde sme preberali číselnú mriežku, alebo niečo podobné. Nech mi ju akokoľvek vysvetľovala, nedokázal som pochopiť princíp vpisovania čísel dovnútra. Nakoniec som zamumlal čosi o tom, že mi to posledné dni nemyslí a skleslo ju sledoval. Na moje veľké prekvapenie skonštatovala niečo podobné o nej, keď som sa nad tým zamyslel, bola pri hasení požiaru spolu so mnou, je teda celkom možné že... Nie, netreba myslieť hneď na to najhoršie, určite je len prepracovaná. V stredu sa konali vianočné trhy, čo prinieslo do hradu celkom inú atmosféru. Na chvíľu celá škola zabudla na nákazu a všetci sa hrnuli na tretie poschodie, kde už boli pripravené stánky od Malkinovej a pána na crafting. Rady tam boli počas celého dňa, obdivujem ľudí, ktorí tam vydržali stáť kvôli zopár veciam pre priateľov a blízkych. Spočiatku tam chýbali stánky študentov, našťastie sa neskôr zjavila Kath, u ktorej som nakúpil snáď 3/4 všetkých vecí, ktoré tam mala. Spokojný sám so sebou som sa nakoniec aj ja postavil na koniec radu u Malkinovej a čakal a čakal... Keď som konečne prišiel na rad, kúpil som pár hodiniek a nejakých plyšákov. Hodinky som vždy považoval za úplne najlepší darček + všetci majú radi plyšáky, takže nebolo nad čím premýšľať.
Vianoce prebehli vo výbornej nálade, vo vstupnej sieni už bol klasický veľký stromček a pod ním truhličky na darčeky, ktoré v priebehu noci škriatkovia doručia adresátom. Okolo obeda prof. Senter zvolala stretnutie klubu byliniek, na ktorom nám všetkým dala malý darček, pozostávajúci z veľkolepej čokoládovej ruže a zopár semienok. Všetci sa usmievali a ďakovali, dokonca aj môj zlý stav si dal na chvíľku prestávku a skoro som zabudol, že som pravdepodobne nakazený. Zvyšok dňa som sa len klasicky flákal, rozdal darčeky pár ľuďom a sedel v klube. Po hostine dorazili Rosie a Nell, dal som teda darčeky aj im, znova sa všetci usmievali a ďakovali, až kým som sa nezačal cítiť znova malátne a ospalo. Unavenými očami som sledoval dvojicu, ktorá si rozbaľovala darčeky, keď zrazu Rosie vstala, trocha sa jej zatočila hlava a opäť si sadla. Chvíľku som ju sledoval, pohľadom som lietal medzi ňou a Nell, keď v tom mi napadla hrozná myšlienka. Je možné, že Rosie je takisto nakazená? Koľko ľudí to chytilo a ako je možné, že sa to rozšírilo aj medzi doteraz celkom zdravých ľudí? Pomaly som dvihol ruku a položil ju na krk, na ktorom som zacítil niečo, čo tam celkom určite byť nemalo. Ako vo sne som vstal a presunul sa na ošetrovňu, kde mi madam Pomfreyová len potvrdila moje obavy. Fáza číslo 2. Vyzerá to tak, že nový rok strávim na ošetrovni, vlastne asi aj trocha väčšiu časť roka... Všetci musíme dúfať, že čoskoro budú hotové elixíry proti tejto chorobe, fáza tri je vraj smrteľná, tam sa rozhodne nikto nechce dopracovať.
Žádné komentáře:
Okomentovat